(v roku 2009 – na pokračovanie)

Ráno v Trisuli Bazaar je neopakovateľné. Trisula je symbolom hinduistického boha Šivu, ostne trojzubca symbolizujú jeho kreativitu, ochranu a deštruktivitu. V budhizme zas reprezentuje  Tri Ratnu- Budhu, Dharmu a Sanghu. Toľko som si prečítal v sprievodcovi. Čudné slová, však? S brieždením slnka, ktoré zobúdza prírodu do nového dňa sa vyumývame, v riadnom umývadle, vyplatíme hotel a vydáme sa hľadať v týchto končinách miesto, odkiaľ by nám mal ísť autobus do Dunche, dedinky uloženej v horách, odkiaľ už musíme kráčať po svojich do výšin Nepálu. 

Miestna stanica sa nazýva Dunge. Sadáme si na verandu príbytku, ktorý imituje reštauráciu, no najskôr je to len ďalšie posedenie u rodiny. Keď nás, dvoch Európanov, vidia domáci, nadšene začnú gestikulovať, rozprávať s nami lámanou angličtinou a žiadať od nás, či nám môžu pomôcť. Dávame si kávu. Bežia ju rýchlo zohnať niekam nevedno kam. Je znamenitá a otvára nám oči i myseľ. Po včerajších dojmoch z nekonečnosti a až chorobnej stálosti tohto miesta sa usalaším s cigaretou a radujem, že s týmito ľudkami môžem tráviť čas. Potom nám kreslia mapku, len jednoduchú, podľa ktorej máme kráčať a dostať sa na stanicu Dunge v Trisuli, odkiaľ nám má čochvíľa ísť autobus. Celkom s tým nie som stotožnený. Mám dojem, že je to len výmysel, neverím miestnym spojom.

No kupodivu, keď prichádzame na križovatku v Trisuli, autobus sa tam skutočne objavuje a je nachystaný prijať ďalších cestujúcich. Okrem nás dvoch bielych si tam sadá aj akýsi Holanďan, srdcom zjavný dobrodruh, ktorý sa v týchto končinách ocitol sám ako prst. Vyložíme si batohy na strechu a sadáme si tam tiež aj my, chceme pozorovať krajinu odtiaľ, s čerstvým vzduchom v pľúcach. 

Päťdesiatkilometrová cesta plynie výborne. Do Dunche sme mali ísť približne tri hodiny, no cestu zjavne komplikujú dažďové výmole a zosuvy pôdy. Základom je pevne sa držať konštrukcie, spolu s inými cestujúcimi pozorujeme malebnú, ubiehajúcu, poväčšine farmármi obývanú krajinu. Cesta sa javí dlhá. Smeruje opäť po kľukatých bralách, končiaroch, stužka sa tiahne na úpätiach hôr. Všímame si skupiny robotníkov, budujúcich spevnenie cesty zo skál naukladaných do pletivových košov. Zo strechy autobusu je zreteľnejšie vidieť tamojšiu flóru, i vzdialené končiare hôr. V závere musíme z autobusu vystúpiť, pretože už nie je možné prejsť istými úsekmi na štyroch kolesách, berieme si batohy a kráčame horskými, už kamenistými, chodníkmi k miestu, kde nás čaká ďalší autobus.  

Akokoľvek je dopravná situácia v Nepále krkolomná a neprehľadná, všetci sa svorne snažia, aby sa nikomu nič nestalo a aby turisti či domáci prišli v zdraví do cieľa. Nastupujeme do ďalšieho autobusu, ktorý nás vezie strmými zákrutami popri hlbokých prepadliskách, kedy sa modlím a prosím, aby sa nezosunula kamenistá pôda pod návalmi dažďov z predchádzajúcich dní. Poznanie týchto trajektórií je fascinujúce, u nás na Slovensku nie je možné nič podobné zažiť- vo výškach Tatier nie je možné chodiť autobusom. Cesta tečie popri vodopádoch, horských riavách, obrovských balvanoch a osamelých stromoch. Prichádzame už skoro do cieľa, no je v tejto lokalite potrebné, na miestnej colnici, zaplatiť vstupné do národného parku Langtang. S uniformovanými mužmi si meníme niekoľko pohľadov, podpisov a sadáme si späť k spolucestovateľom, s dôležitou priepustkou v rukách. Potom už len niekoľko metrov a dorážame do Dunche, obce uloženej hlboko v rozľahlých horách.

V tomto rozdielnom svete s rozdielnymi zákonmi prežitia sa cítim skvelo. Na západe sú rozľahlé Ganesh Himaláje a pred nami sa na horizonte tiahne,  zatiaľ nie celkom viditeľná, snehom pokrytými vrcholmi hôr vztýčená Tibetská hranica. Domy v usadlosti Dunche sú stavané z kameňa, so strechami vyrobenými z drevených dosiek, upevnených skalami. Popri jednej z ciest v okolí, smerujúcej na drobný kopec, sú vystavené budhistické stúpy v tieni plápolania bielych modlitebných vlajok. 

Národný park Langtang je v Nepále vyhlásený ako prvý himalájsky národný park v roku tisícdeväťsto sedemdesiat. Vzdušnou čiarou nie je veľmi vzdialený z Kathmandú, priamym smerom je blízkou lokalitou smerujúcou z hlavného mesta k tibetským hraniciam. V končinách, kde sa nachádzame, vidieť úžasné krajinné scenérie, vegetáciu či tradičný životný štýl miestnych obyvateľov. 

Najbližšie tri dni sa koná v Nepále festival Tij, ktorým vzdávajú ženy vyobliekané do červeného sárí úctu žene ako takej a modlia sa k univerzálnemu manželovi. Je vyhlasovaný ako festival sesterstva. Všímame si hneď z príchodu nádherne oblečené ženy, ako sa zgrupujú a vymieňajú si, často- krát len nemé odkazy. 

V okolí rastú jedle, borovice, v nižších polohách duby či javory. Všade na skalách vidieť drobný machový a lišajníkový porast. V oblastiach, kam máme namierené, žijú obchodníci s koňmi, Tamangovia, prisťahovalci zo severnejšie uloženého Tibetu. Dunche bolo kedysi konečnou stanicou, do vyššie položených miest bolo vtedy možné prejsť len z častí od mestečka Syabru Bensi, nachádzajúceho sa viac na severovýchod, kam vedie iná cesta. V súčasnosti správcovia tohto okruhu dbajú o pohodlie turistov- v Dunche je možné nájsť banku, kúpiť si lacnú noc v hoteli či kartu do mobilného telefónu. Všetky najdôležitejšie úradné budovy zo skál a dreva sú vystavané na hlavnej ceste obce a nie je problém nájsť si ubytovanie vysokohorského rázu s chutnými raňajkami. V týchto končinách sme akoby viac vítaní. Vládne tu ozajstná horská klíma, do vetra počuť trepotanie modlitebných vlajočiek a spevy oslavujúcich žien.

Po ubytovaní sa odchádzam bokom, poprechádzať sa na vlastnú päsť po okolí. Na vzdialených potulkách svetom niekedy nezaškodí, keď sa partia na chvíľu rozkmotrí, aby si jej členovia od seba na chvíľu oddýchli. Nasávam čerstvý vzduch, vnímam pokoj a harmóniu v ovzduší. Pri fajčení cigarety sedím a zapisujem si do denníka udalosti, ktoré pozorujem na uliciach, niektorý domorodec si ma všíma a potichu sa prikradne, aby sa pozrel, čo to píšem. Vnímajúc psov a sliepky, ponevierajúce sa uličkami mestečka, cítim ozajstnú blaženosť. Vidieť tu aj obchodík či holičstvo. Mám dojem, že ľudia, ktorí tu žijú, tak veľmi vzdialení od nášho domáckeho spôsobu života, sa nikam nenáhlia. Platia tu úplne odlišné zákony ako na Slovensku. V týchto ťažkých podmienkach k sebe všetci viac patria, istotne však aj tu platia určité princípy a tradície, podľa ktorých ľudia prežívajú každodenný život. Kráčajúc späť do nášho hotela Langtang view si všímam mŕtvu vretenicu a vymieňam niekoľko skúmavých pohľadov s okolím. 

Rozhodneme sa ísť niečo zjesť. Sadáme si do náprotivnej kantíny, akéhosi posedenia, kde sú drevené lavice a stoly. Po dlhej ceste sa rozhodneme opäť pre dhalbath- tarkarí, je to výživný pokrm a nič iné v horách veľmi neponúkajú. Jeme do sýtosti, pričom žena od hrncov nám stále pridávala ryžu. Z nápojov podávajú v týchto usadlostiach hlavne vodu. Rozprávame chvíľku s domácimi o Európe a Nepále, lúčime sa s úsmevmi na  tvárach. Vonku sa medzi časom stmieva a tak neostáva nič iné len prejsť do našej skromnej izbietky a v kľude sa zabaliť do spacákov. Ešte pozorujem oblohu a nemý ruch na večernej ulici v Dunche a zaspávam pokľudným spánkom.