Alfréd Ulita

(Myšlienky o dákom Borisovi, ktorého naplno ovládla feminofóbia)

Boris sa po rokoch v osamotení pristihol, že sa stále obsedantne kontroluje. Nadôvažok, kontroluje všetkých a všetko naokolo. Dáva si pozor… Na silné slnečné lúče v lete a rakovinu kože… pády na zjazdovkách počas lyžovania v zime spojené s otrasmi mozgu… na bicykli jazdí zásadne s helmou… keď griluje, dáva pozor, aby ani malá iskrička nevyletela na trávnik a nezapálila ho… dáva si pozor na cudzie náboženstvá… moderné otrokárstvo… rýchle motorky… dáva si pozor na výkričníky!…
Strach zo žien sa u neho tiež vyvinul postupne… Boris sa pred nimi už len skrýva, lebo pociťuje akúsi fóbiu… zrejme feminofóbiu. Tá ho ozaj zvykne ťažiť… srdce sa mu z nej chveje… Kdesi raz čítal príbeh, ako istá ženská v Egypte obrala muža o všetok majetok aj o hroby rodičov a ešte ho aj vyhodila na ulicu a nechala dobiť palicami… Boris sa bojí nie len o to, že nejaká s ním chce byť len kvôli majetku, ale aj preto, že ho o tento majetok potom oberie… Spraví jej deti a ona sa mu už nikdy nebude venovať… rešpektovať ho… Určite jej ide hlavou „ak raz zomrieš, všetko prepíšu na mňa!“.
Boris má myšlienky tŕpne, trochu i vzťahovačné, no nie bežnému smrteľníkovi vzdialené! Obáva sa najhoršieho… že skončí na ulici… že jeho veľký majetok zdedí práve dáka ženská… že ona mocná bude s ním žiť len kvôli peniazom, disponovať majetkom, pritom bude milovať iného… že ho bude emocionálne vykorisťovať… keď bude spať, potichu sa vkradne do poličky po rodičoch a ukradne vzácne šperky… bude nespokojná, keď nebude džentlmen a bude nespokojná, keď bude džentlmen… bude šťastná len vtedy, keď bude on smutný a smutná, keď sa bude on smiať… vykradne mu aj jeho vlastné sny… napríklad tie, ktoré sa mu skutočne snívajú… ale aj tie, ktoré má: sny o živote, o budúcnosti… vykradne mu aj nápady, všetku invenciu, názory, okradne ho o celý jeho život… Nikdy sa mu, baba jedna, nepoddá!
Pre tieto a i ďalšie dôvody je Boris na staršie kolená sám a opatrný ako šváb, keď sa rozsvieti. Sedí, nazerá na svet, avšak pri svetle sa mihom presunie niekam pod koberec. Už radšej nemá svoje sny, ani vlastné túžby. Nemá nikoho okrem seba samého. Raz mu jeden i vyčítal, že mu život pretečie pomedzi prsty… a on nič… vraj: čo sa tak bojí… čoho? Bolo ťažké vysvetliť, že vždy hľadal v dave len tú jedinú jednu, jemu osudom prisúdenú… ťažké bolo vysvetliť, ako ho raz istá baba rozniesla v zuboch medzi ich spoločnými známymi a vykreslila ho ako násilníka. Bolo ťažké vysvetliť, že ďalšia ho prinútila prepísať na ňu byt, lebo ho inak obviní z obťažovania. A mlčal, keď ho ďalšia chcela odbremeniť od nákupov a tak sama nakúpila „vecičky do domu“ za celý jeho nasporený kapitál. „Borko môj…“ vraj… „Neboj sa, ja sa ti tu o to postarám!“…
Boris nikdy nerozmýšľal, že to žene dá dosť práce byť potvorou… že je to vyčerpávajúce. Je celkom potrebné spomenúť, že oné ženstvo bolo vždy svojské… počúvalo nebezpečnú muziku… spievalo ľúbivé piesne opojným hlasom… pripadalo si tak krásne ako ten žltobiely prevtelený kvet pri bájnej rieke Styx… no pôsobilo milo a priateľsky. Kto by to teda bol povedal… až neskôr vyplávalo, že boli všetky jeho baby predvídavé a tvrdohlavé…
Skúsenosti ho viedli k zvýšenej opatrnosti. Je pravda, že bol dosť hašterivo hanblivý, svojsky súperivý, nezabíjal radšej doterný hmyz a nakupoval najradšej sám. Bál sa žien z princípu: Ich domýšľavosti, perfídnej taktiky, samoľúbosti, ich tvarov i lona, … Boris sa však bál i svojho odrazu v zrkadle. Nevie si spomenúť, či to bolo ešte predtým, ako ho ženy zničili, alebo potom. Vždy, keď sa v zrkadle prehliadal a nazrel si do očí, ostali prázdne, a bez života. Ktovie, či to spôsobili tie, ktoré postupne v živote stretol v nádeji, že sú jeho jedinými, alebo fakt, že ostal žiť sám…
Isté je, že ho ženské naučili opatrnosti! Čím bol opatrnejší, tým na neho tieto stvory radšej viac nesiahli.
Zdá sa, že ženy nemajú rady opatrných mužov. Uprednostňujú radšej dobrodruhov! Tých, čo sú otvorení novému, dobromyseľní, nie takí fádni a nudní ako úzkostlivý Boris. Boja sa, že by ich títo prekukli, skontrolovali, boja sa konfliktu, ktorý by z toho pramenil a aj presných pravidiel, ktoré by vznikali. Ženy chcú svoje istoty, svoju pohodlnosť!
Keď bol s nejakou ženou, mal robiť všetko a mal byť všetkým… pozorným mužom, láskavým manželom, priateľským kamarátom, pozorným načúvateľom, ak by mal deti tiež dobrým otcom… džentlmenom pri otváraní dverí… chápavým kolegom… opravárom potrubí… meničom pokazených žiaroviek… strihačom stromkov… opravárom vzťahov… milujúcim… jediným… najlepším…
Boris sa problematike feminizmu nerozumie. Nikdy si to nenačítal. Počul však, že existujú také, ktoré chcú byť vo všetkom zarovno s mužmi… vraj to vyplýva z iných teórií, ktorým on už vôbec nerozumie! V živote však odpozoroval, že sa to zrovnať nikdy nedá… veď ženy nikdy nebudú konštitučne silnejšie v ramenách, tak ako muži nikdy nebudú silnejší v bokoch. Tak nejako od prírody! Prečo to v praveku bolo tak, že muži zaobstarali jedlo a ženy ho pripravili na ohni? V čomsi sa život predsa len nikdy nemení.
A tak Boris ostal švábom. Iba obyčajným, opatrným švábom, ktorý nestretol tú pravú a kontroluje všetko možné aj nemožné, aby prežil. Feminofóbia ho zaniesla až kamsi pod koberec!