(v roku 2009 – na pokračovanie)

Keď sa povie slovo Himaláje, človek si predstaví vysoké končiare, obrovský masív hôr lemujúcich krajiny v strednej Ázií. Keď som mal podniknúť cestu do ich útrob, podľa vzoru cestovateľov, o ktorých som počul v televízií, nemal som celkom potuchu, prečo to vlastne robím. Nikdy som nebol extrémnym turistom, nikdy som nebol horolezcom. Od malička som bol naklonený prírode a skúmaniu jej zákonitostí, fascinovala ma svojou pravdivou eleganciou a panenstvom. To bol vlastne asi hlavný dôvod, prečo som túto cestu podnikol. Nikdy to však nie je len tak, vybrať sa a ísť a stojí veľkú námahu domyslieť všetko až do posledného detailu, aby sa človeku v horách, takých rozľahlých, nič nestalo a aby stoicky, s pokojom prišiel späť do mesta, neskôr domov za svojou rodinou. Prekonávať úskalia bolo vždy mojou prioritou, či už s kamošom, alebo bez neho. Myslím, že po informáciách, ktoré som si prečítal v knihách a ktoré som začul medzi rečou kdesi v lokále, nevybral by som sa na takúto cestu nikdy sám. Táto téza slúži ako varovanie- netreba podceniť moc divokej prírody! My sme ju dúfam nepodcenili. Vystrojili sme sa na trek svedomito a všetko vrátane cesty sme si premysleli, ako to bolo len v týchto končinách možné. Pobrali sme si so sebou teplé oblečenie, vzal som si nové turistické topánky, zabalili sme si do batohov spacáky, vetrovky, pršpiplášte, kamoš vzal svoj povestný plynový varič, nabalili sme si sáčkové polievky, čaj a kávu, teplé svetre, foťák so statívom, fľašky s vodou, suché oblečenie, repelent či dobrú náladu. Ani jeden z nás nevedel presne, do čoho ideme, no boli sme šťastní ako malé deti. Že môžeme kráčať, spoznávať útroby najvyšších hôr sveta bok po boku, len s ruksakom na pleciach, prekonávať svoje limity, i prekážky v sebe samom. Hory by nám podľa všetkého mali nastaviť pravé zrkadlo. Oni to tak zvyknú. Strach sa rozplýval pod predstavami chrámov, o ktorých sme čítali v knihách. Úzkosť mizla pri pomyslení, že raz o tom všetkom, čo sme v Nepále zažili a ešte zažijeme budeme môcť rozprávať doma pri kozube. Tento svet, tak veľmi menlivý, s vlastnými- úplne ojedinelými pravidlami nám už toho tak veľa dal a nevedeli sme si ani predstaviť, čo nám prinesie svet hôr, svet budhizmu. 

Vychádzame teda na trek do Langtangu. Začiatočný bod: Kathmandú, štvrť Maharadžgandž. Cestou na stanicu Gongabu v Kathmandú, odkiaľ nám má ísť autobus, si ešte dokupujem pre každý prípad niekoľko filmov, pretože mi došli zábery. V krajine je čo fotiť. Presúvame sa k mestskému spoju, z ktorého vždycky vykukuje šoférov pomocník a vykrikuje cieľovú zástavku, žuje pri tom žuvačku a vypytuje od cestujúcich peniaze. Hodíme si batohy dnu a trasľajúc prichádzame do Gongabu, kde vystupujeme. Chvíľku nám opäť trvá, kým si kúpime lístok do našej cieľovej stanice- Trisuli Bazaar- mestečka uloženého v kotline, ktorá bola podľa sprievodcu kedysi malarickým územím a je východiskovým bodom na trek do Langtangu. Hneď sme sa dovtípili, že cestovať mimo kathmandskú kotlinu je iné. Autobus doslova praská vo švíkoch, je potrebné dať batožinu a iný náklad na strešný nosič. Veľa ľudí si sadá na strechu, odkiaľ, ako usudzujeme, musí byť ozaj nádherný výhľad. 

Keď autobus opúšťa kotlinu s najväčším mestom štátu, začína sa nám pred očami a v pľúcach číriť. Ide po tých svojich, nami neznámych trajektóriách. Cesta plynie pomerne pokojne, javí sa veľmi dlhá a kľukatá. Najprv autobus stúpa do kopcov, neskôr klesá, inokedy ide dosť veľkou rýchlosťou po úpätí hôr a ja mám dočinenia s tým, aby som nepustil do gatí, pretože na druhej strane cesty, len kúsok od kolies, je neuveriteľne hlboký zráz. Mám chvíľami dojem, že hrozí pád celého autobusu dole. Myslím, že by sa nikto nezachránil. Údajne sa podobné dopravné nehody v Nepále stávajú. Modlím sa a pozorujem krajinu na obzore. Do diaľky  vidieť zelené kopce, s občasnými stavbami, drobnými strieškami, len malé obývané územia. Vzdušná priepasť medzi nami a týmito miestami je obrovská. Cesta plynie taktiež pozdĺž sviežo- zelených terasovitých strání, na ktorých sú domácimi udržiavané ryžové polia. Na týchto miestach vidno ľudí, ako pracujú, vidíme hrajúce sa deti vedľa cesty. Občas po ceste zhliadneme v krovinách sedieť opicu. Všade vôkol rastú exotické rastliny, vysoké konope, zväčša listnaté stromy, no nechýbajú ani rastliny aloe. Niekedy musí autobus pribrzdiť, dokonca i cúvať pri vyberaní ostrých zákrut a stretávaní sa s autom v protismere. Niekedy je potrebné obísť domácich, ktorý kráčajú s kravou, prípadne nesú na bicykli obrovský stoh slamy. Miestami sa mi zdá, že tá nádherná cesta, ktorou ideme, je tak nekonečne časovo neohraničená a euforicky prijímam, s adrenalínovými pulzmi nádeje, čo presne sa okolo mňa deje a teším sa ako malý Jojo. Kamoš je tiež nadšený. Je ti dobre človeče? Cítime sa ako ozajstní dobrodruhovia a čakáme, čo sa bude ďalej diať. Po približne piatich  hodinách sedemdesiatkilometrovej cesty, kedy mi už z tých výšin okolo nadobro začína preskakovať, zlezie autobus z úpätí hôr nadol a prechádza po moste ponad rieku Trisuli, dá sa teda predpokladať, že čochvíľa vystúpime. Pri práci je autobusár veľmi dôsledný, krúti volantom ako ozajstný kapitán lode. Pozorujem kormorány, ktoré sa brodia ryžovými políčkami tých krajov a teším sa, aj keď hodne unavený po predchádzajúcej ceste, ako vystúpime v novom svete. Pomedzi to všetko si všímam jednu pani v autobuse, ktorá okolité krásy a výšky nezvláda a grcia ostatky od obeda. Je jasné, že Nepál je aj pre samotných Nepálcov niekedy silným emočným i zažívacím zážitkom. Po niekoľkohodinovej ceste teda docestujeme do Trisuli Bazaar. Ako prvé samozrejme padne rozhodnutie nájsť si ubytovanie, pretože sa blíži večer. Ešte však niekoľko uvítacích výmoľov v krajine nikoho.

Zápis z denníka: „Paráda, sme úplne  v zapadákove, v dedinke Trisuli Bazaar na námestíčku, sedíme dvaja Slováci, študenti medicíny, na zemi pred výkladom, akýmsi obchodom, pijeme Fantu, kamarát objednáva jedlo, chce vedieť koľko je hodín, stále niečo má. Poďme už, prosím, do hotela! Musím len písať a spať. Nič viac nepotrebujem. Len chvíľu pokoja, miestnosť so štyrmi stenami, mäkkú posteľ, aspoň chvíľočku nevidieť tých čudných ľudí, aspoň chvíľu môcť zavrieť oči!…“ Myslím si, že sme sa ocitli niekde, odkiaľ už nebude návratu. Chvíľkou som nadobudol dojem, že som nadobro zošalel. Tieto končiny majú svojho ducha. Ducha prírody a subtropickej klímy údolia. Je tu pekelné dusné teplo a vlhko, prikráda sa večer a nemáme zatiaľ ani kde zložiť hlavy. Síce sme vystrojení na nočné leňošenie v spacáku, necítim sa ako odborník na slovo vzatý v týchto končinách zaspávať pod holým nebom. A to je  len naša prechodná stanica. Akosi mi príde odrazu všetko vzdialené. Svet na Slovensku sa rozplynul. Svet v Kathmandú zmizol postupne tiež.

Príde mi všetko tak neuveriteľne vzdialené. To pravé orechové, po čo som do Nepálu prišiel, sa otvára. Lenže mi to prináša zároveň veľa obáv a niekedy až chorobnú úzkosť z predstáv, čo nás ešte čaká a neminie. Ešte že človek mieni a pán Boh mení! V Trisuli Bazaar nikoho nepoznáme. V Trisuli Bazaar nikto nepozná nás. Sme tu v tomto čase, aspoň to tak naoko vyzerá, jediní belosi. V Trisuli Bazaar vlastne je všetko to, čo nepoznám. Okrem divokej prírody naokolo je mestečko posiate káblami, ktoré vidieť v každom meste Nepálu visieť voľne po uliciach a dodávajú miestam nezabudnuteľnú atmosféru. V Trisuli Bazaar je vystavaných niekoľko domcov, väčšinou dvojposchodových a tvoria hlavnú avenue. Na jednom z nich si v sláve prečítame ceduľku Hotel Ranjit, oproti nachádzame medzi mapami sanskritu iba jeden známy reklamný nápis Mero mobile. Úloha sa zdá odrazu jasná. Dobiť si kredit do mobilu, snáď zavolať domov na Slovensko a uistiť sa, že je všetko v poriadku, následne sa nasťahovať do až príliš útulného hotela a veriť, dúfať, nesťažovať sa, prijať veci také, aké jednoducho sú.

Takže si po pár momentoch zakupujeme kredit, kvôli nedostatku signálu sa nám dovolať nedarí, čo je smutné zistenie- ozaj sme zmizli z mapy Zeme. Ubytovanie si vybavujeme v hoteli. Trošku sa čudujem, že je možné v týchto končinách vysloviť podobnú vetu. Najprv vkročiť pravou, potom ľavou nohou do izby. Všetko sa zdá naraz bezproblémové. Dostávame izbu s manželskou posteľou pre ľudí menších rozmerov, pre Nepálcov. V izbe sa nachádza stolík, zrkadlo a stolička. Ani si nevybaľujeme veci, pretože  treba ďalšieho rána z tejto začiatočnej stanice putovať ďalej. Chytíme svoje denníky a s perom a papierom mlčíme, v tieni rozvírených myšlienok a stropného ventilátora. Strihám si ešte bradu, vykuknem na ulicu do tmy z okna a po umytí zubov sa poberáme spať. Od kamoša ku mne prichádza závan hašišu.