(v roku 2009 – na pokračovanie)

Ďalšieho rána si hneď sadáme k objednaným raňajkám, ktoré sú ozaj výborné a podávajú k nim horský med s čajom. Jeme v tichosti a do sýtosti, pripravujeme sa na dnešnú krkolomnú cestu, turistiku v teréne, do ktorého sme ešte nikdy nemali možnosť vojsť. Po jedle sa zastavujem v banke a zamieňam americké doláre za tak dôležité peniaze, nepálske rupie, vďaka ktorým máme možnosť dať si na ceste do žalúdkov teplé jedlo a vďaka ktorým pomáhame tunajšiemu regiónu, aby kvitol. Bez malicherností, každá minca sa tu počíta a pre chudobných ľudí je veľkým zadosťučinením, keď nám smú prichystať jedlo a vypýtať si zaň oldomáš. Ceny v Nepále nie sú pre našinca vysoké, práve preto sa snažíme vždy pristupovať k peniazom so zbožnou úctou, každá starodávna bankovka tu má obrovskú cenu, niekedy zaručujúcu prežitie zo dňa na deň. 

Po návšteve banky si čítam v sprievodcovi fakty o miestnej faune a flóre. Zdá sa, že nás môže na ceste prekvapiť okrem opíc Hulmanov i nebezpečný medveď. V lesoch údajne žijú kuny, dikobrazy či poletuchy. Vo vyšších nadmorských výškach môžeme stretnúť yaka, kabara pižmového a žije tu aj leopard snežný, samotárske zviera, o ktorého živote sa zatiaľ veľa nevie. Obdivujúc nádherné lesy si všímam, že sú plné rododendrónov, ktoré sú menované za národné rastliny Nepálu, spolu s Danphem, národným farebným himalájskym bažantom. Čítam aj o typickej monzúnovej džungli, brezách, boroviciach, gaštanovníkoch či topoľoch. Za zmienku stojí alpínska vegetácia vo vyšších nadmorských výškach, v ktorej rastie plno lúčnych kvetov. Pri turistike je tak isto možné zhliadnuť veľké množstvo motýľov, pár druhov hadov a niekoľko druhov pavúkov.

Vraciam sa späť za kamošom, ktorý medzičasom kupuje mapu Langtangu. Nabalení, s vyplateným hotelom vychádzame na turistiku smerom do jedného z najvyššie uložených údolí sveta. Zmocňuje sa ma chuť zažiť, radosť z očakávaných emócií, návalov adrenalínu ako aj endorfínov. Pri odchode z Dunche začína ľahko kvapkať, preto vyberáme z našej batožiny pršiplášte. V prvých častiach cesty nám z neba kvapká. Kráčame svižným tempom, pozorujeme krajinu navôkol a pozeráme sa dobre pod nohy. Kde- tu musíme prekročiť nános bahna, inde drobný potok. Stretávame pastiera kôz, ktorého fotografujem. Po asi hodinke prichádzame do ďalšej usadlosti, k niekoľkým domcom, s názvom Thulo Barkhu.

Táto osada leží na úbočí svahu a je popredkávaná terasovými políčkami, na ktorých miestni farmári pestujú plodiny. Z miesta sú krásne výhľady na Ganesh Himaláje a úžasný vodopád, padajúci kamsi do zelene. Thulo Barkhu je sídlom komunity Tamangov- farmárov . Síce je cesta široká aj pre vozidlá, v súčasnosti ich tadiaľto jazdí málo, preto je miesto ako stvorené na stretávanie sa, posedávanie či opracovávanie obilia. Kúsok vyššie, úzkou cestou je možné prejsť k malému budhistickému chrámu, v ktorom sa nachádzajú bronzové zvony. V jeho okolí sú možné vidieť staré farmárske domy, pred ktorými sedia ženy tkajúce oblečenie a muži vyrábajú z bambusov košíky či misky. Najeme sa po prvom úseku cesty do sýtosti. Muž, ktorý si hovorí šaman, je zjavne potrundžený akýmsi alkoholom. Hovorí, že nám pridá do jedla hríby, za ktoré si máme priplatiť. Trošku sa ma zmocňuje panika, či nebudem mať po nich halucinácie, no našťastie sa nič podobné nedeje. Sú chutné. Po pomaly plynúcej hodinke sa vyberáme ďalej, vyššie smerom k dedine Thulo Shyabru, kde máme podľa plánu tejto noci, po dlhej chôdzi, nocovať.

Najprv prechádzame kúsok po ceste, odkiaľ vedie len úzky chodník hore do džungle. Kráčame teda nahor, do tunajších lesov, zväčša zložených z dubov a javorov. V jeho vyšších polohách rastú tiež borovice, jedle, prechádzame okolo modrých pínií, smrekov a jedľovcov. Sporadicky je možné vidieť veľké pláne bambusov a rododendrónov, popri ktorých vedie chodník. Stretávame cestou niekoľko domácich, nesúcich náklady týmito štrekami, potraviny či stavebný materiál hore do Syabru, alebo nadol. Majú ho previazaný hrubými pásmi od chrbta cez čelo. Žijú tu tiež ženy a deti, zbierajúce popadané vymreté drevo na kúrenie a muži fidlikajúci nožíkmi dlhé bambusy. Keď je jesenná sezóna, je možné vidieť ľudí zberajúcich kukuricu či proso holými rukami. Zo zvierat v lese tiež žijú divoké psy či makaky, ktoré sa nám podarilo pristihnúť vysedávať na starých kmeňoch stromov. Tieto končiny tiež obýva červená panda, oddychujúca v tieni stromov, živiaca sa bambusom. Na oblohe lietajú orly, v divočine je možné stretnúť aj Danpheho. Starí ľudia, tí by isto vedeli rozprávať príbehy o Yetim- snežnom mužovi.

Chodník lemujú mosty, popod ktoré tečie voda z úbočí či z drobných vodopádov. Pre turistov sú to výborné miesta na odpočinok v tieni lesa, so slnečným svetlom len pretekajúcim cez listy stromov. Po ceste je aj niekoľko čajovní, v ktorých je možné dostať typický tibetský čaj so soľou a maslom. Ako kráčame, na jednu narážame, no keďže je leto, mimo hlavnú trekingovú sezónu, tak je uzavretá. Prichádzame do malej osady Brabal, ležiacej nižšie od gompy, ďalšieho budhistického kláštora. Sadáme si a na plynovom variči varíme kávu. V okolí rastie konope a miestni obyvatelia nám núkajú hašiš. Odmietame, no tieto smiešne stretnutia vedú k poznaniu, že v tradičnom svete, odkiaľ kanabis pochádza, je normálne dostupným obchodným artiklom. Po posedení pri káve, kedy s miestnymi vymeníme niekoľko slov, no hlavne mlčíme, sa vyberáme ďalej na cestu. Neďaleko ešte pozorujeme mlyn s vodou a dvoma modlitebnými valcami, modlitebné pútnické miesto budhistov.

Na ďalšej trase veľa mlčíme. Po zemi sa váľajú celé nánosy sľudy, lesklej a lámavej. Keď sa stmieva, prichádzame do osady Thulo Syabru, umiestnenej v členitom teréne na úbočí, s terasami na ktorých miestni pestujú plodiny. Výhľady sú omamné. Rozhodujeme sa nájsť si hotel podľa emócie. Ako kráčame dedinou, príde k nám jedna vysmiata pani z rodu Tamangov a pozve nás bývať k sebe, do jej chaty. Dostávame bývanie na poschodí, chodbou z našej izby sa dá prejsť na priestrannú terasu a pozorovať malebnú, dych vyrážajúcu krajinu naokolo. Izba je zariadená veľmi decentne a skromne, okrem dvoch postelí tu leží drobný stôl, biela stolička, na stene visí obrázok Budhu. Po usalašení sa presúvame dolu do kuchyne, kde zatiaľ pripravuje žena domu jedlo. Rozpráva veľmi dobre po anglicky, rozpráva o rekonštrukcii tamojšej stúpy v týchto mesiacoch a predáva nám brožúrku o údolí Langtang. Vďaka týmto peniazom prispejeme aj my, aspoň nepriamo, na záchranu chrámu. Ako varí, poprosí nás o pomoc pri lúpaní kukurice. Na stenách jej skromného obydlia visia záhradné plodiny- strúčiky cesnaku, zväzky kukurice, hrnce či iný kuchynský riad. Na policiach má poukladané keramické poháre. V strede kuchyne je uložená piecka, v ktorej sa kúri, čo príjemne dotvára atmosféru. Neďaleko dverí leží diván, na ktorom sedí bosí mĺkvy muž s pevnou kostrou. Pri príprave jedla pojedá žena chilli papričky a reční o Kathmandú, evanjelicizme v týchto horách, veľmi jemne sa opýta na naše ďalšie smerovanie. Jej muž sa toho času nachádza s deťmi v meste- za prácou. Sedíme na lavici pod oknom, keď nám naservíruje dhalbath, jeme ako diví. Pri večeri len potichu prežúvam a počúvam trilkot ohňa v piecke. Ozajstná horská romantika so všetkým, čo k tomu patrí. 

Po jedle sa presúvame hore do izby, kde si píšeme do denníkov, predtým si všímam lietať obrovské množstvo nočných motýľov okolo lampy vonku a premýšľam, aká neuveriteľná sila ich ženie z hôr sem, k ľudským príbytkom. Do denníka si zapisujem veci, ktoré sa toho dňa stali. Premýšľam aj nad svojim životom, nad celou cestou, nad pohodou, ktorá tu v týchto končinách vládne. Konfrontujem sa so životom dolu v meste, v Kathmandú, ako aj doma na Slovensku. Po týchto úvahách zhasíname sviečku, do ktorej medzičasom nalietalo niekoľko nočných motýľov. Líhame si spať a prežívame jednu bezsennú noc v horách.