Založ si blog

Nepál – útržky II. (Swayambhunath)

(…pokračovanie)

(v roku 2009)

A tak pozorujúc mníchov, točiac modlitebnými valcami so sanskritom, v ktorých sú údajne vklinené prastaré pravdy tohto sveta, oddával som sa okamihu. Kráčal, všímal si mníchov, ako držia v ruke gorále a odriekajú prastaré modlitby. Kamoš, čo teraz? Pôjdeme naspäť na ubytovňu, k tej pani, ktorá nás uchýlila. Opäť tou premávkou, predierať sa davmi ľudí k autobusu bez dverí. Vdychovať každým nádychom existenčný Nepál, taký aký je. A postupne splývať.

Na ubytovni si varíme čierny čaj a rozprávame sa so Španielom, sediac na terase v záhrade. Sedím neprítomne, v tureckom sede opretý o stenu, s cigaretou, vydychujúc dym do smogu nášho nového domova. Neviem reagovať. Cudzí jazyk a tá ničota všade.

Sústredím sa v tom období hodne na svoju hlavu – ako funguje, ako by mala fungovať, ako to v tele jednoducho všetko klape a neklape a do toho tieto strašné životné podmienky. Myslím, že mám pocit akejsi nezrelej stratenosti až zatratenosti. Chvíľami nadobúdam dojem, že tu budem musieť ostať, že je to môj životný údel, že niekde v týchto miestach moja púť musí zákonite skončiť. Nielen že sa zosypem, ale moje telo jednoducho situáciu nezvládne, upadnem do nejakého indiferentného šoku a už sa nikdy nedostanem domov.

Najedli sme sa neďaleko ubytovne v malej reštaurácií. Našli sme ju ľahko. Anglický nápis, polievka s dlhými rezancami, tradičná ázijská. Karta do telefónu. Kontakt so západnou civilizáciou skrze mobil, ťahajúcim signál z prachu ciest toho mesta. Káva. Čašník sa javí príjemný, vyplašený a poddajný. Dáva nám pocítiť, že sme niečo viac- že sme páni.

Večer na ubytovni, v rodinnom dome si líhame na svoje lôžka. Sú malé, vzduch je teplý, no nie príjemný. Je plný prachu, ktorý sa uhniezďuje v pľúcnych mechúrikoch. Prezerám si moskytiéru a hľadám na nej diery. Používam repelent na obnažené časti svojho tela. Svetlo matné, opadaná omietka, po stenách lezúce šváby. Kamoš, musíme sa vyspať, zajtra máme prax v nemocnici. Čosi zalomozí pod kamošovou posteľou, keď zaspávame. Počuť narážanie drobných láb o betónovú dlážku. Po chvíli ticho. Za posteľou upchávame dieru pod zavretými dverami, aby nám dal hlodavec pokoj.

Tuším prvý krát sa v živote modlím. Otče náš. Bojím sa veľmi o svoj život. Jedine modlitba mi pomáha, hoci nerozumiem, prečo sa mi vynorila. Nerozumiem jej obsahu. Ako jedna z mála vecí, ktoré som už v minulosti počul, ako čosi čo je stále a nemenné, čo som si so sebou doniesol.

Budím sa v noci s krikom. Kamoš sa pýta- je ti niečo? Padal som do hlbokej priepasti. Nič viac. Desný sen, v ktorom ide o život.

Ranné zobudenie, čaj, cigareta. Človek sa vyspí všade. Musí, nemá na výber. Spánok to istí. Čosi tuším jeme po ceste do nemocnice. Prechádzka popri dlhom múre, vedľa skládky odpadu, opäť hnedí ľudia na uliciach, opäť smrad, motorky. Cez ranný smog presvitajú mi k tvári lúče slnka.

Vchodom do nemocnice sa prebúdzam. Na veľkej chodbe posedávajú na svojich plachtách davy ľudí. Čakajú na vyšetrenie. Jednotlivé poschodia i oddelenia sú oddelené mrežami- ľudia sa tlačia a domáhajú sa vyšetrení, pred bočným vchodom schyľuje sa k protestu. Podľa tabúľ z nápismi sa orientovať nedá, pýtame sa personálu. Stretávame náš kontakt, vyplníme papiere, ktorých cena sa v Nepále nezdá taká veľká ako u nás doma, dostávame vizitky s našimi fotkami. Je čas ísť na prvý seminár.

Nerozumiem opäť situácií. V malej zasadačke sedíme spolu s ostatnými medikmi z celého sveta. Pri prezliekaní sa do plášťov pozorujeme šváby. Počas prednášky Nepálčana prichádza muž s namaľovanou tvárou na červeno, s kvetmi okolo krku. Ozýva sa hurónsky smiech, bratanie sa profesorov, občas zacítim z ulice moč. Tak čo kamoš? Čo si o tom myslíš? 

Na chodbe pred seminárkou pozorujem Nepálcov. Sedia alebo ležia na zemi a čakajú. Nikdy nezabúdam na muža, ktorý vyzerá ako mŕtvy, osvetlený neónkou. Presun na ambulanciu, postávanie v roli medika, počúvanie, zápisy stavov, choroby, utrápení pacienti so svojimi rodinami. Všetci hnedí.

Keď odbil obed, dostali sme voľno. Nikto nás autoritársky nekontro-

loval. 

Presun na obed, jedlo ázijské, lacné, presun na ubytovňu, naplánovanie dňa. Už sa orientujeme. Vieme, kde sme, učíme sa ako cestovať po tomto meste. Volíme cestu do Swayambunathu, modlitebného miesta budhistov. Hrdlom mi preteká hnusný smog, no dýchať musím. Lotos, ktorý tu ostal na drobnom kopci po zaplavení kotliny podľa jednej z legiend, stal sa základňou pre stúpy tohto miesta. Opičí chrám plný makakov, ktorých sa ozaj bojím. Po vystúpení z autobusu, v ktorom som si pripadal ako celú večnosť, niekoľko krát si pri jazde cez výmole tresol hlavu o strop, pozoroval konope rastúce vedľa cesty, nové zákutia mesta s novými ľuďmi a ich obchodíkmi, všemožnými dopravnými prostriedkami, po vystúpení z autobusu večnosti presunuli sme sa k drobnému obchodu s nápisom coca-cola a dali sme si fantu. Bolo to smiešne, viete, netušil som, že globalizácia a vôbec konzum dorazil až sem.

Opäť dlhánsky múr s valcami, opäť vlajky, príchod k trom pozláteným vysokým sochám akýchsi svätých. Pozeráme s kamošom po sebe… Čo na to povieš kamoš? Mlčíš? Len sa rehoceš ako nepríčetný? To je úlet, čo?

Prechádzame lesíkom s makakmi, ktoré môžu byť besné až ku komplexu chrámov, schodiskom, ktoré dáva pocit iného sveta. Som to ja a či nie? Žijem ešte či som umrel? Poď kamoš, pozri. Tu sú akési meditačné lopty. A pozri koľko suvenírov. Blesky na odstránenie ignorácie, obrázky Budhu, masky, tyčinky, vlajky na predaj. Niektoré visia od domu k domu. Mních trúby na dlhej trúbe. To je miesto človeče. Tu nie je čas. Tu nič nie je, len prázdno a farby. A tie lahodné tóny trúb. Opičí chrám.

Jeme Mo-mo taštičky na jednej terase, v kaviarni Stúpa, fajčím, ovoniavam tyčinku, ktorej vôňu ku mne donáša vietor. Preto majú tie tyčinky, lebo je všade smrad. Po jedle prechádzame na vysunutú terasu, z ktorej vidieť celé Kathmandú. Veľké mesto vyplňuje kotlinu. Vidieť japoncov, vidieť opice, pýtam sa mníchov, či ich môžem odfotiť. Prísna odpoveď nie ma mätie. Prichádza muž, zdraví sa nám namaste a prikladá si ruky k čelu na pozdrav. Pozdravujem Boha v tebe znamená to slovo.

Čo si praje? Nechcete tašky páni? Predávam tašky, som tiež kresťan, poďte so mnou. Bude festival, musím kúpiť svojej žene šaty. Prichádzame k jeho obydliu. Rozpadnutá strecha, plechová, blato na zemi, smrad, mokro, tu máte tašky. Kupujeme od chudobného človeka niekoľko z nich. Odchádzame.

Večer opäť na ubytovni, spánok bezsenný. Zaspávam čím ďalej tým viac rozjarený. Kathmandú patrí údajne k najznečistenejším mestám sveta. Ovzdušie je pre našinca ako tak zvyknutého na čistý vzduch nedýchateľné. Človek môže mať dojem, že je uväznený v klietke špiny. Dopravné zápchy istotne vplývajú na zmeny atmosféry veľkého úseky krajiny. Nebadaní hostia- infekcie- ľahko sa usadia v hostiteľovi. Či už je to krava a či človek, treba sa mať vždycky na pozore. Prílišná záhaľka by si mohla vyžiadať ďalšiu obeť. 

Aj ďalšieho dňa po zobudení lomcuje mnou strach ísť tými ulicami tam kam treba- do nemocnice. Nepredvídateľné správanie psov, ktoré nie sú zásadne uviazané, naháňa mi hrôzu a núti ma držať oči na stopkách pri každom kroku mestom. A tí ľudia? Hnedý národ, osadníci Nepálu, tohto mesta, bezprízorne sediaci a pozerajúci do prázdna. Čo to naozaj znamená?

Postupne každým krokom splývam. Ako som už spomínal, nie je na výber. Keď na mňa popri prechádzaní ulicou zvrčí pes, inštinktívne odskakujem, vydesený na smrť. A z každej strany doliehajú prúdy pachov, neznámych zvukov, trúbenia, farieb a tlmených slov. Tešíme sa z nepálskych žien. Síce poväčšine asi negramotných, avšak krásnych, pripomínajúcich chodiace venuše. A vedľa obchodu s nápisom coca-cola opäť sedí žena, smaží kukuricu. Tá čo včera. Trpko hľadí do zeme, občas ju ležérne prevráti na drobnom ohni vidlicou. Neponúka nám, zdá sa že nás nevidí. Keby ju stretnem u nás doma, poviem si asi, že dlho nepožije.

Viete, ono sa povie- chudoba je krutá. Každým to pohne. Mnou to nepohlo. Ja som ju nevymyslel. Nemal som chuť plakať nad tým, že tí ľudia tam vonku nemajú čo jesť. Nezdalo sa mi to celkom jasné, veď žili. A reči o rasizme- viete- hnedý je hnedý. Aj keď je človek, je hnedý. Ja som to nevymyslel. To my dvaja sme boli v týchto končinách navyše, bieli ako stena. Ja som to nevymyslel. Tu nešlo o nenávisť, tu šlo o nevedomosť. Neznáme plodí zvedavosť, no môže priniesť aj odpudivosť. Sme len ľudia. Však kamoš? Veď pôsobia všetci špinavo, nemôžem si pomôcť.

Opäť padá monzún, potoky kalnej vody tečú cestami mesta. Zažívam monzún, je to naozaj. To je zážitok, budem môcť o ňom rozprávať. Bol to môj sen zažiť monzún? Ale kdeže… Fascinovalo ma to.

Život- ó áno. Toho v tomto meste prekvitá. Vidieť ho na každom kroku. Pohybujúcu sa ilúziu pachov a tvárí, či posedávajúcu ľudskosť, duchom neprítomnú. Dostáva sa ku mne hlbší prísun energie prežitia. Aj oni, tak aj ja. Nie len oni chcú žiť, aj ja chcem. A prežijem.

Tohto rána, tuším tretieho dňa po príchode opäť navštevujeme nemocnicu, prechádzame popri monzúnovej kaluži. Kamoš, čo na to hovoríš? Akýsi si mĺkvy dnes. Nechýba ti niečo? Ty sa ozaj ničoho nebojíš… To sa mi páči. Strach postupne zmizol. Začínam si naozaj zvykať na toto miesto. Bez okolkov, sucho a vecne. Nie je na výber. 

Strach je zlý pán. A ľudské telo sa ohradí, aby ho strach nezabil. Urobí to myseľ, sú to akési obranné mechanizmy prežitia. Prestanete si všímať akýkoľvek strach, pretože je navôkol také množstvo faktorov, ktoré ho vyvoláva, že by ste ozaj od úzkosti umreli.

 Avšak, ten pocit. Viete, v tomto meste. Ten detský pocit, oddanie sa prítomnosti bez dôsledkov, ten je nosný a krásny. Nevedieť nič a len ísť, so zaprášenými vlasmi. Prijímať realitu takú, aká je. Iná, bez hraníc a obmedzení. Oblečiete si, na čo máte chuť, vylajníte sa, kam chcete. Zdá sa, v tých chvíľach, že v Nepále neexistuje byrokracia, nad ktorou by sa niekto nepousmial. Papierovo sme na stáž zaradení boli, avšak akosi laxne. 

Metadonová klinika, oddelenie akupunktúry, chirurgické pavilóny. Kráčam popri mužovi z predchádzajúceho dňa, ležiacom tvárou k zemi. Tom čo vyzerá ako mŕtvy. Ten vzduch. Hm. Nikdy som niečo podobné necítil. Je to niečo nové, tajuplné, miestami odporné, miestami ma to vťahuje. Naše nemocnice páchnu inak. 

Na druhom poschodí prechádzam s kamošom cez presklené dvere a ocitáme sa na chirurgickom oddelení nemocnice. Smrť. Všade navôkol ju cítiť…. Chorobu a s ňou spojenú smrť a odriekanie. A nemým hlasom znie z okolitých kútov modlitba. To prázdno, ktoré bolo aj v opičom chráme, prichádza z kútov chodieb. Po prednáške na ktorej som neprítomný duchom, presúvame sa s kamošom na jednotlivé chirurgické pracoviská, stavíme sa na príjmovej ambulancii, kde pozorujeme nie príliš zaujatých lekárov pri vyšetrovaní davu pacientov. 

Operácia žlčníka, sála sa nejaví príliš sterilná. Skoro ma trafí chirurgická rukavica, ktorú operatér vystrelí mojim smerom k stene. Ďalší sál ma prekvapuje. Prísne sterilný, v pláne rozpis transplantácie obličky, vnímam kontrast z hnusotou tam vonku na ulici. Áno, aj toho dňa prenikajú oknami budovy teplé závany moču či hovien. Vzduch je viac vlhký. Vlhkosť šíri pach.

Dievčatko za plotom

08.05.2024

(Ku dňu vítazstva nad fašizmom) Dievčatko za plotom Pozemku bez brány Ako si sa dostalo Tam kde sejú vrany Smrť Nie je cesty von Chybuje východ Na nebi žiari spln A mne je clivo Pri myšlienke Že sa stratíš navždy Tvárou bez sĺz Len z výčitky vráska Hľadáš už aj kazateľa V tak mladom veku Obyčajný lúč svetla Snáď ti dá najesť A pohladí ťa po vlasoch Tu sa totiž [...]

Ovocie hnevu ma presvedčilo, že človek to len tak ľahko nevzdá

22.04.2024

(Obsahuje dej) Rodina Joadovcov žije kdesi v Amerike na vidieku. Prídu traktory a oberú ju pod záštitou banky o polia, úrodu i domy. Sú vyvlastnení a preto sa rozhodnú vycestovať do Kalifornie. Je to 2000 míľ na západ. Musia predať staré veci a kúpiť si nákladné auto na cestu. Cestuje ich vedno dvanásť. Syn Tom, ktorý práve prichádza z väzenia, Casy-ktorého stretne [...]

Pozor, žena na obzore!

17.04.2024

Pozor, žena na obzore! Trúchlivosť márnivosť na dlhých pekných nohách… Nie vždy je potrebnou často seba vyzdvihne! Skúsiť a či nie? Oddať sa zmyselným hrám? Oči mačky, necht ostrý všehochuť, nezáujem zato zrak bystrý jej pohľadu neunikne nič! Ochota byť, budovať ó, to áno! Aj przniť, prefíkane skúšať sa hrať. Som klbko? Som myš? Horkýže! S jemným [...]

Trump, Putin

Ex-analytička CIA pre Pravdu: S nástupom Trumpa sa svet zmení a Putin môže dosiahnuť svoj cieľ

27.05.2024 05:50

„Hrozba ruských sabotáži je veľmi vážna a obávam sa, že Západ tomu nerozumie,“ povedala pre Pravdu bývalá analytička CIA Alex Finley.

nehoda, autobus

Nehoda autobusu v Turecku si vyžiadala 10 obetí a 39 zranených

26.05.2024 21:41

Autobus narazil do nákladného auta a dvoch ďalších vozidiel.

Gitanas Nauséda

Nauséda obhájil post litovského prezidenta, premiérku suverénne porazil. Šimonyté priznala porážku

26.05.2024 21:20, aktualizované: 22:12

Nauséda vyhral aj prvé kolo prezidentských volieb, získal 44 percent hlasov.

dunaj, zrazka

Našli šiestu obeť zrážky lodí na Dunaji, český kapitán žijúci na Slovensku bol opitý

26.05.2024 21:00

Telo 30-ročného muža objavili pri obci Szigetújfalu, 48 kilometrov južne od Budapešti.

Vladimír Garaj

Každá ruža má aj tŕne.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 52
Celková čítanosť: 61369x
Priemerná čítanosť článkov: 1180x

Autor blogu