Založ si blog

Nepál – útržky III. (Pashupatinath)

(v roku 2009 – na pokračovanie)

Samozrejme, aj toho dňa sme sa naobedovali takpovediac za lacný groš. A vyrazili na obhliadku hinduistického chrámu boha Šivu, ku ktorému chodia ročne davy pútnikov. Títo Sadhuovia, ako sa o nich hovorí po celom svete, sú zbožní. Oddaní, s typickými gorálmi, oranžovým oblečením, čilumom na hašiš, prípadne s trišulom, trojzubcom, ktorý sa prisudzuje tomuto božstvu, teda najväčšiemu ničiteľovi.

Cesta ku chrámu začína neďaleko Boudhanath, teda stúpy, kde sme boli prvého dňa. Tak kamoš, vyrážame do nepoznaných štvrtí, po nepoznaných cestách. Ako sa cítiš? Pridáva sa Španiel, je temperamentný a zdá sa, že zabehnutý v nových koľajách života.

Prechádzame popri obrovskej krave, s rúškami na ústach, ktoré sme si kúpili v pouličnom stánku kvôli smogu. Cesta vedie štvrťou, kde sú voľné priestranstvá, niekoľko stánkov s oranžovými kvetmi a obetnou farebnou múčkou, ošarpané budovy. Už ho vidím, komplex chrámov. 

Sú tu opäť opice. Ktorási po mne vycerí zuby, vypytujú čosi zjesť. Behajú voľne, bez obojkov, bez ohrady, pomedzi ľudí. Kráčame dlhým schodiskom do areálu chrámov. Pashupatinath, tu by sa mali spaľovať mŕtvi. V hinduizme sa verí na reinkarnáciu, teda títo všetci ľudia veria, že po smrti vystúpi z tela človeka jeho duša a opäť sa narodí vo večnom kolobehu zrodení. Len tá duša, ktorá žila podľa prísnych zásad karmy, dostane oslobodenie z tohto kolobehu a splynie s dharmou, teda veškerým súcnom. Áno, čítal som trošku o týchto veciach, takže mám určitú rozumovú základňu. Len či to nie je viac na škodu ako na osoh?

Ako vchádzame na nádvorie, stretávame belocha dohabaného v starých handrách, fajčiaceho cez čilum akúsi zmes. Prehovorí, že je talian a ostal v týchto končinách žiť. Pôsobí ako čudák, i keď v Nepále by tak pôsobil asi každý. Odvrátil sa od západného sveta a ostal v týchto slobodných končinách planéty. Vyhovoval mu zrejme tento až bezmyšlienkový svet.

 Budovy sú roztrúsené po väčšej ploche, s vyrezávanými stĺpmi a atmosférou zahalenou tajomstvom. Tu v týchto miestach sa nechali po smrti spáliť údajne aj predstavení krajiny, po veľkom kráľovskom masakri v roku dvetisícjeden. Miesto imituje mauzoleum, v každom kúte vnímať pach smrti. Stretávame tu niekoľko sadhuov, vysedávajúcich na múrikoch, rozdávajúcich letmé úsmevy. 

Povedľa rieky Bagmati pretekajúcej touto časťou Kathmandú stoja gháty, na ktorých miestni podľa tradície spaľujú mŕtvych. Keď vietor do priestranstva rozmetá tlejúce iskry, hlavne večer pôsobí samotný obrad grandiózne a je nabitý spiritualitou. Už z nánosov špiny je vidieť, že popol končí v rieke. Ľudia sa podľa zvyklostí v svätej rieke kúpu, opodiaľ na druhom brehu vidieť niektorých umývať kuchynský riad. O infekčnosti miesta pomlčím. Kamoša bolí hlava. To ma mrzí kamoš… Podľa večných právd splynie duša umrelého s dharmou, nekonečnom a inkarnuje sa do niektorej z možných foriem života. Pred smrťou je zvykom umierajúcim namočiť do rieky nohy a dostanú z nej dúšok vody. Následne je telo vyložené na ghát a mužom pracujúcim v službách smrti je následne spopolnené plameňom viery. Pod strieškami jedného z chrámov vidíme ľudí, čakajúcich na smrť. Prezrádzajú to ich oči a nehybné kamenné tváre či schúlená poloha tela. Rituálny obrad doprevádza žblnkot rieky, občasné zakrákanie vrany, smútok a slzy v očiach príbuzných, občasné vzlyky a pieta. 

Po obrade sa presúvame na neďaleké trhy, kde si objednávame nápoj na očistenie. Cítime sa všetci traja choro. Bolí nás hrdlo a potrebujeme konečne na vzduch, dať sa do pohody. Nemysliteľné, v okolitom chaose, trhových ohňoch a davoch tmavých ľudí v tmavej noci. Po týchto zážitkoch si berieme taxík, ktorý nás priváža neďaleko nemocnice Tribhuvana, platíme poplatok za cestu a prechádzame po známej ulici do nášho apartmánu.

Ďalšie dni sa nesú na podobnej vlne. Ponevierame sa po Kathmandú, na ktoré si každým momentom zvykáme. Cesta vedie napríklad do Basantapuru, kde sú hlavné námestia mesta, starobylé a sväté. V týchto miestach stretávame niekoľko ochotných ľudí, ktorí nám radi ukážu, kadiaľ máme bez mapy ísť, porozprávajú lámanou angličtinou všetko, čo vedia. Dostávame sa k Bhimskej veži, z ktorej je nádherný výhľad na mesto chaosu. Od Basantapuru, v ktorého blízkosti ležalo v tých časoch Durbarské námestie, prechádzame na ulicu hipisákov. 

Freak street vyzerá veľmi jednoducho, premávajú sa tadiaľto motorky, taxíky, dá sa tu nájsť niekoľko obchodov s rôznym tovarom, ktorý nesie zväčša symboly mieru, prípadne konopného listu a dá sa tu kúpiť celý sortiment fajok a húlerského príslušenstva. Uchyľujeme sa do podniku, tešíme sa z výnimočne príjemnej atmosféry. Pri posedení na zemi si objednávame banánové jogurtové nápoje, tibetské taštičky Mo-mo, prípadne ostrejšiu polievku na čínsky spôsob Thukpa. Vieme tu v pohode stráviť dlhé hodiny a chodievame sem opakovane. V podniku hospodária mladí ľudia, fajčiari marihuany. Hudbu, ktorú púšťajú, máme obaja radi. Či už to je Beatles, alebo Pink Floyd, všetko do seba akosi jednoducho začína zapadať. Kráčame s kamošom, Španiel s nami nie je, žije si v Nepále na vlastnú päsť. Pracuje v inej nemocnici ako mi, pre deti. 

Viete, aj tie drogy, sú tu na každom kroku. Poväčšine konopné produkty. Neláka ma sa zjazdiť, avšak myšlienky hippies sú mi blízke. Hodia sa sem, tento svet je rajom pre tých, ktorí veria v kvety a všeobecnú lásku. Tak čo kamoš, už sme splynuli však? Sme hipíci od špiku kostí. Cítiš to?

Z uličky hipisákov sa presúvame smerom k námestiu, kde sa akurát odohráva festival na počesť boha Indru, ktorého si obyvatelia Kathmandskej doliny obzvlášť vážia. Podľa legendy je bohom ranných hmlí. Ten večer sa jeden vedľa druhého strácame v dave, ktorý putuje z miesta na miesto. Všetci ľudia sa premávajú zo strany na stranu, občas preletí okolo rozbláznený motorkár, ďalší uctievajú bôžikov pri okolitých chrámoch. Tento večer sa páli na nádvoriach chrámov obrovské množstvo vonných tyčiniek, ktorých vôňa sa rozlieva priestorom doďaleka. Ozajstná kúzelná atmosféra. Do niekedy strašidelnej kathmandskej tmy svieti len občas drobné oranžové svetielko, symbolizujúce radosť, harmóniu a oslavu Indru.

V tých dňoch, keď sa koná festival, rozhodneme sa ísť obzrieť aj miesto vzdialené asi dvadsať kilometrov od Kathmandú, ktoré patrí do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva. Bhaktapur je mestom remesla a obchodu. Celým priestorom, nádvoriami a drobnými námestiami sála akýsi väčší pokoj ako v metropole krajiny. Kráčame ulicami, kde nie je až toľko veľa motorkárov, kde nepočuť nekonečné trúbenie. Na hlavnom námestí sa podobne ako v Basantapure koná festival, kedy nesú mladí muži obradnú slamenú sochu boha ulicami, neskôr ju zapália a hodia do rieky. Sedíme v jednej kaviarni, kde jeme, následne prechádzame opodiaľ, všímame si obrovské smetisko hneď za hlavným námestím. Najkrajšie na Bhaktapure sú stavby. Celé jadro mesta je vystavané z pagôd, nádherne ručne vyrezávaných stavieb, pod ktorými leňošia obyvatelia. 

Keď sa schyľuje k večeru, chceme sa pobrať späť do Kathmandú, zisťujeme však, že autobusy už nejazdia. Sadáme si do jednej večierky k rodine, ktorá nás srdečne privíta. Otec nám rozpráva, aby sme si dali pozor, že je veľmi nebezpečné ísť nocou tými cestami pešo. Zdá sa, že sme zablúdili. Lampáš nemáme a na druhý deň sa máme zúčastniť stáže v nemocnici. Prechádzame pri stmievaní dlhou ulicou, kde sa nachádza niekoľko polorozpadnutých budov, ani živáčka, rastie tu konope, burina, vo vzduchu cítiť existenčný smrad a strach o život, ticho reže náhly brechot psa bez obojku. Po chvíli stretávame taxík s dvomi mužmi, ktorí nás naveľa odvážajú do Kathmandú. Mám ozajstnú obavu o svoj život. Nie ani kvôli tomu, že som na míle vzdialený od svojho domova, no podmienky, v ktorých ľudia tejto oblasti žijú, sú príšerné. Taxík nás vezie cez kvantá výmoľov po ceste smerom do mesta, kadiaľ prechádza cez hlavnú turistickú štvrť Thamel. Prosíme ich, nech nás zavezú k nemocnici. Cestou fajčia v taxíku marihuanu, družne sa s nami rozprávajú. Pôsobia, že by nás aj kľudne zabili a vyhodili do priekopy vedľa cesty, kde by nás už nikto nikdy nenašiel. Našťastie sa tak nedeje. Živí a zdraví sa dostávame späť do apartmánu, v neskorej nočnej hodine si varíme čaj a robíme zápisky do denníka, opisujúc svoje nálady a postrehy, strachy a nádeje. Plný dojmov sa potom delím so Španielom na ubytovni o zážitky pri cigarete a idem si konečne ľahnúť, s modlitbou na perách.

Tá jediná mi ostala. Klin sa klinom vybíja alebo niečo podobné. A to som si nikdy nehovoril kresťan a k náboženstvu som sa staval laxne. No tam, v tých končinách, stala sa mi modlitba oporou.

Takto plynú prvé dva týždne v Kathmandú. Keď si to naše telá vyžiadajú, je potrebné siahnuť po konských dávkach liečiv pri zažívacích ťažkostiach. Obaja ostávame akýsi nesvoji, keď musíme na striedačku odchádzať na záchod a bojujeme o holý život pri infekčnej sračke. Najhoršie obchádza kamoš. Treskot na latríne, štart raketoplánu či ako to nazvať… Pri zaspávaní sa rozlieva našou ubytovňou nesmierny smrad od hovien.

Navštívili sme v ďalších dňoch aj Thamel, miesto, ktoré bolo verejne vyhlásené za pascu pre turistov. Nie je sa čo diviť, centrum rozvoja a turistického ruchu je skutočnou pastvou pre oči. Stánok a obchod na obchode, rikše, hotely, nočné bary, masáže či erotické kluby, voľný predaj drog na uliciach, deti bez domova fetujúce riedidlo, rozbujdošení motorkári, taxikári, Rolling Stones ozývajúci sa z reproduktorov niektorého z obchodov, suveníry od výmyslu sveta, oblečenie, plachty, znaky mieru, vyšívané yaky. Dá sa tu stráviť veľa času obdivovaním tohto čudného západom presídleného východného sveta. Hlavne v príjazdových uliciach vysedáva na zemi kvantum ľudí bez domova, ktorí nemajú čo do úst a úpenlivo žobrú. Tieto momenty vedia byť ťažké- vyhovieť sa nedá všetkým. Či už to je muž bez nôh na rozpálenom slnku, chlapec s provizórnym obväzom ofačovanou hlavou, matky s deťmi prosiace o mlieko, siroty predávajúce svoje nakreslené obrázky či muž so zvráskavenou kožou…. V Thameli je možné vidieť celú plejádu ochorení a strastí na malom priestore. Prostitúcia, kriminalita, zlodejstvo, chudoba, boj o život, len občasný pohyb budhistického mnícha, gitarové koncerty, hlúčiky partií, potulné psy, kravy a sliepky. Celý tento farebne jedovatý svet nás má zlákať a vždy sa mu to podarí. Nie ani kvôli matérií, na ktorú človek vie zabudnúť, keďže sa musí neustále pozerať pod nohy, aby niekomu neskočil na hlavu či do mláky po práve preliatom monzúne. Kúzlo miesta dotvárajú klasickí rikšáci, mladí muži často- krát zneužívaní svojim zamestnávateľom, pochádzajúci z hôr, ktorí majú jedinú formu obživy práve rozvážanie turistov z miesta na miesto. Kupujeme si tu niekoľko vecí a darov našim najbližším. Pri nákupoch aspoň na moment zabúdam na biedu a dochádzam k pochopeniu, že sa možno predsa raz vrátim domov, na Slovensko. Najkrajšie umelecké diela sú jednoznačne ručne maľované mandaly, no niektorí muži ich aj vyšívajú na šijacích strojoch, takže popri ich obchodíkoch sa rozlieva do priestoru trkot týchto mašín. Všade znie trúbenie, vzduchom sa prelievajú zápachy zo smetí, ale aj vône korenín či vonných tyčiniek. Raz sa so mnou chce odfotiť jeden malý chlapec, fetujúci riedidlo, následne mu kupujeme kúsok syra. 

Deti ulíc sú častým úkazom. Prichádzajú sem, do hlavného mesta krajiny za novým životom, nevediac, čo ich čaká, z ďalekých hôr. Často- krát ostávajú schúlené neďaleko cudzích ľudských obydlí, ponevierajú sa, hľadajú v odpadkoch vyhadzovaných z domov na ulicu aspoň akú- takú obživeň. Niektoré organizácie slúžia na pomoc takýmto deťom bez rodín a bez domova, no situácia je stále aj napriek ich pomoci kritická. Strávený čas potulkami po kathmandskej kotline má zmysel. Chirurgická stáž na oddelení v nemocnici tiež núka zážitok, o ktorom sa mi nikdy nesnívalo. Nie preto, že je to všetko iné. Proste preto, že to je iné. Na každom kroku musí byť človek totiž pozorný. Nie je veľmi kde sa uchýliť a stojí nemalé úsilie stúpiť vždy na to správne miesto. Trúbenie áut, tuk- tukov, ktoré sú absolútne jedinečnými dopravnými prostriedkami slúžiacimi na prepravu ľudí- motorové rikše, tak veľmi smiešne pre ich malý habitus, plejáda davov, protesty v meste, ktorých sa raz nevedomky zúčastňujeme ani poriadne nevieme ako, to všetko a ešte omnoho viac nám ponúkalo toto miesto chaosu, harmónie a prazvláštneho porozumenia.

Prepracovaný Stoneov Grécky poklad je malou oslavou veľkého archeológa

13.06.2024

(Obsahuje dej) Príbeh o živote a diele archeológa Heinricha Schliemanna a jeho manželky Sofie je aj príbehom o objavení Tróje a Mykénskych hrobov. Heinrich vyrastá bez mamy. V detstve sa k nemu dostane knižka o Tróji, síce nemá riadne vzdelanie a pracuje v obchode, už vtedy sa rozhodne nájsť toto mesto. Zoznámi sa s Homérom a jeho Iliadou a Odysseiou. Z Homéra čerpá celý [...]

Dievčatko za plotom

08.05.2024

(Ku dňu vítazstva nad fašizmom) Dievčatko za plotom Pozemku bez brány Ako si sa dostalo Tam kde sejú vrany Smrť Nie je cesty von Chybuje východ Na nebi žiari spln A mne je clivo Pri myšlienke Že sa stratíš navždy Tvárou bez sĺz Len z výčitky vráska Hľadáš už aj kazateľa V tak mladom veku Obyčajný lúč svetla Snáď ti dá najesť A pohladí ťa po vlasoch Tu sa totiž [...]

Ovocie hnevu ma presvedčilo, že človek to len tak ľahko nevzdá

22.04.2024

(Obsahuje dej) Rodina Joadovcov žije kdesi v Amerike na vidieku. Prídu traktory a oberú ju pod záštitou banky o polia, úrodu i domy. Sú vyvlastnení a preto sa rozhodnú vycestovať do Kalifornie. Je to 2000 míľ na západ. Musia predať staré veci a kúpiť si nákladné auto na cestu. Cestuje ich vedno dvanásť. Syn Tom, ktorý práve prichádza z väzenia, Casy-ktorého stretne [...]

Peter Pellegrini

Pellegrini mi eleganciou pripomína Masaryka. Mal by sa však oholiť, odporúča novému prezidentovi protokolistka

14.06.2024 18:45

Akých protokolárnych prešľapov sa dopúšťali predchodcovia nového prezidenta?

Jan Lipavský

Lipavský príde na Slovensko, stretne sa s najvyššími predstaviteľmi. Rokovať budú aj o Ukrajine

14.06.2024 18:08

Český minister zahraničných vecí prichádza na Slovensko v čase, keď Česko začiatkom marca odložilo česko-slovenské medzivládne konzultácie.

SR Strečno I/18 doprava obmedzenie SSC VÚD ZAX

Pod Strečnom havarovalo auto, v úseku sa tvoria rozsiahle kolóny

14.06.2024 17:25

Úsek motoristom odporúčajú obísť cez Terchovú.

čaputová

Moje milované Slovensko, bolo mi cťou slúžiť ti, lúčila sa Čaputová. Krajina je zranená, ale verí jej

14.06.2024 15:44, aktualizované: 18:11

Zuzana Čaputová predniesla posledný verejný príhovor vo funkcii hlavy štátu.

Vladimír Garaj

Každá ruža má aj tŕne.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 53
Celková čítanosť: 62766x
Priemerná čítanosť článkov: 1184x

Autor blogu