Alfréd Ulita

(v roku 2009 – na pokračovanie)

Do otvoreného kufra taxíku kladiem batoh, sadám si s kamošom na zadné sedadlo a hovorím si, že viem čo sa deje. Jasné, síce som niekoľko tisíc kilometrov od domova kdesi nikde, no sedím v taxíku. Prežil som let lietadlom, môj prvý v živote a teraz sedím v tomto malom taxíku a vyrážame za človekom, ktorý nás už podľa internetového dohovoru čaká. Je to jednoduché. Dostaneme ubytovanie, začneme chodiť na stáže v nemocnici, v podstate to isté ako u nás doma. Len sme inde. A ono to prejde. Bude to trvať len päť týždňov. A nakoniec, možno to všetko také zlé nebude.

Vyrážame. Niekoľko krát nás nadhodí, začujem trúbenie. Dolu briežkom, ešte kúsok. To, čoho sa stanem svedkom, nadobro mení môj život. Ten pocit poznám. Už som ho zažil. Ako ho len opísať… Zažil som ho ako dieťa. Keď som sa hral sa kamarátmi na ulici. Strieľali sme sa pištoľami. Stávam sa súčasťou niečoho… Nie. Tu to končí. Prestupuje ma to. Prítomný okamih, samozrejme. Avšak niečo iné… už to viem definovať, teraz po rokoch. Áno. Ten pocit zažil snáď každý, kto bol dieťaťom. Naplno oddaný hre, nevšímajúc si dôsledky, ani plynutie času. Len hru. Hru o život.

Pozorujeme svet z taxíka, bez slov, nakoľko nám akoby nadobro ostali kdesi v hrdle. Nie len mne, ustráchanému. Môj kamoš tiež nevyzerá v tom momente, že by bol extra v klídku, ako to rád hovoril. Tu sa niečo deje. Milióny podnetov. Tu nie je ticho, ani prechádzka zasneženým parkom. Kde sme sa to ocitli, v akom čase a akom svete? Toto je priateľ svet bez hraníc a obmedzení. Tu sa trúbi. Kto dá viac, ten prežije. Usmej sa, lebo zatrúbim? A prečo tá pani grcá priamo na cestu z auta, ktoré nás míňa? A vlastne, prečo je tu toľko dopravných prostriedkov? Autá, motorky, bicykle, rikše. Pouličný predajcovia tovarov, sediaci v blate na zemi, pod strieškami z umelohmotných vriec? A čo do piči znamená ten príšerný vzduch, ktorý dýchame? Smrdí to tu? Samozrejme, že to tu smrdí. Je to neznesiteľný smrad človeče. Udiera nám do nosov, dostáva sa do krvi, koluje v nás každá jeho chemikália. Výfukové plyny, hniloba, sem tam kravské hovno či moč. Toto dýchame priateľ môj. A nie len v tomto momente. Tu totiž strávime najbližších päť týždňov. 

Cesta trvá  asi pätnásť minút, stojíme v kolónach, pristavujeme sa  na čerpacej stanici, teda pri nádrži s pištoľou, mlčíme lebo nevieme čo dodať. Tu sa nič povedať nedá. Neumožňuje nám to naše telo, nemá to ani zmysel. Tu slová nie sú. Netreba ich. A myšlienky strachu? Úzkosť zo smrti? Rozplývajú sa, každým metrom. Prečo? Nestihnú prísť. Miznú samé, inak by sa človek utrápil okolnosťami a umrel. Umrel by len preto, že sa nachádza na tomto mieste.

Prichádzame do areálu nemocnice. Je to nemocnica, to je jasné. Oznamuje to anglický nápis a nápis sanskritom na vstupnej bráne, šesťcípa hviezda ako symbol inštitúcie, platíme za taxík a vystupujeme. Prvý krát vystupujeme v Kathmandú.

Ocitnúť sa v tom meste a položiť nohu do zaprášenej ulice. Vybrať batoh z taxíka, ktorý odchádza. Dať ho na plecia. Dýchaj, kamoš! Hlavne však pozri vôkol. Sníva sa mi? Sme na tej istej planéte? Tu mi niečo nehrá. Človek by sa pousmial nad neporiadkom na zemi. Áno, blato, hlina, prach, papiere, smrad. Dobre, no a čo. Veď zajtra sa zobudím a bude všetko v poriadku. Iba keby to nebol sen. Tu proste BUDEME ďalších päť týždňov. Nie oni, ani tí druhí. My dvaja, kamoš. Vidíš to? Chceš mi ešte niečo k tomu povedať? Či vlastne skúsiš niečo zo seba vylúdiť? Opíš svet navôkol. Usmej sa a naozaj mi povedz, čo vidíš. Čo cítiš… Chcel by som to vedieť, len tak, pre istotu. Tak ako inokedy. Ako v Martine, keď kráčame námestím a jeme hot-dog. Rozprávame sa o druhých, o svete, o situácií. A ty mlčíš. Nič nevravíš. Však mi povedz, čo ozaj cítiš a čo by si mi k tomu všetkému zaujímavé povedal?

Slová nie sú. Zmizli. Toto je hard- core. Vidím budovu, nie veľmi vzhľadnú, no omietnutú na bielo. Dosť rozľahlú. Niekoľko stromov, tehly, blato, presviští motorkár… Ideme za ním, kamoš, ubytujeme sa.

Prichádzame k budove, tehlovej, pred ktorou stojí skupinka hnedých mužov, fajčiacich marihuanu či hašiš cez drobnú fajku. Pridáme sa? Och, radšej nie. Čo keď nás zabijú, to je pocit, čo? Zháňame toho a toho človeka, zavoláte mu? Sme s ním dohodnutí. Máme sa tu stretnúť. Hnusný vzduch ale fakt. Čo teraz?

Prichádza mužík, hnedý, v bielom plášti. Aj takto vyzerá medik dvadsiateho prvého storočia. Brčkavé vlasy vytvárajúce vlny, čierne ako uhoľ, úsmev od ucha k uchu, trpká vráska na čele, prezrádzajúca zápas o prežitie a nekonečnú pohotovosť k prítomnému momentu. Poďte za mnou. Poď kamoš.

Cestička von z nemocnice, cez drobnú bránu, zdvíha sa mi žalúdok od smradu. Výfukové plyny. Skládka popri múre, kadiaľ kráčame, vrana žerie akési hovno, krava stojí, vrtí chvostom, odháňajúc muchy žerúc odpadky. Motorka presviští popri, trúbi piskľavo, až mi poskočí vnútorné ucho. Do piči.

Príchod k budove, kde budeme žiť. Rodinný dom na konci tejto cesty lemovanej výklenkami, kde sídlia holiči, sedia celé rodiny pod nápismi cocacola, v blate či na stoličke. Mám strach pozerať na nich. Trčíme tu ako dve biele sviečky. Vidia nás. Moja paranoidita by sa stupňovala, keby sme na Slovensku. Lenže tu… Tu nie. Tu je niečo iné. My sme proste ozaj iní. A ten dav ľudí. Všade sú.

Prichádza pani v dlhom sárí, smeje sa tajomne, má bodku na čele, ukazuje nám našu izbu a drobnú kuchyňu. Hovorí po anglicky, akosi spevavo. Tu máte čaj, čierny čaj. Tu je varič, tu je voda. Tu sú postele. Dobre kamoš, tu sú postele. Tu spíme, na týchto dvoch malých posteliach v tejto malej izbe s moskytiérou, oknom vedúcim do záhrady. V izbe kde sú modré omietky, dvere na petlicu, kovové. Tu sa zložíme a… Počkať. Jasné, bez telky, bez istôt. Ale hajzel tu máme, domáca nám ho ukazuje. Volá sa turecký. Diera v zemi a krčiažtek na zalievanie hovien. Všimol si si tie šváby? Óch, ako si sa rozhovoril kamarát.

Kontakt nás berie na ulicu, kúpiť visiaci zámok k našej petlici. Prvý stánok, vedľa ktorého sedí na zemi žena a smaží kukuricu. Predáva ju, aby prežila. Kupujeme zámok. Meníme peniaze. Všetko do seba zapadá, aj visiaci zámok do petlice. Nás kontakt odchádza svojou cestou a my osamieme. Volá sa to tu Maharajgunj. Číta sa to maharadžgandž. Už si tu bol niekedy? Poznáš to? Ale kdeže. Prosím ťa, povedz to rýchlejšie s dikciou, je to také smiešne.

Áno, bývame v štvrti maharadžganž.

Otvoria sa vedľajšie dvere tohto rodinného domu. Čaute. Som zo Španielska. A my z Poľska. Zložte sa, ukážeme vám to tu. Výborne. Som v piči.

Prestáva mi fungovať mozog. Som prepodnetovaný, zároveň rezignovaný. Miznem. Nikdy som to ešte nezažil, no strácam sa. Už nepremýšľam, aj strach mizne. Tu ostanem, navždy, tu som skončil. Už niet návratu. Stále niekto niečo chce. Chcú nám to tu ukázať a ja som zmizol. Možno umrel. Som nepríčetný. Nie agresívny, ani neohrozujem okolie. Ibaže mi to nemyslí. Chcem si oddýchnuť a zvonku cez okno s moskytiérou doliehajú ku mne hlasné trúby motoriek, áut a z centra mesta v prostriedku tejto kotliny doliehajú k nám akési zvláštne zvuky, nové zvuky pripomínajúce, keď niekto prdne do trombónu. Tu si nikdy neoddýchnem a vyčerpaním jedine zahyniem. No vyrážame, chcú nám ukázať jedno miesto. Dôležité miesto. Sú zvláštni títo Poliaci, belosi. Vlastne jediní belosi toho dňa. Aj Španiel. Poľka hovorí zasnene, rázne a s istým pátosom. Akoby rozumela svetu naokolo.

Akoby konečne prenikla. Viete, totiž kdesi v pozadí stále očakávate duchovno. Niečo, čo vami prestúpi a vy konečne pochopíte. Veď o čom sú východné krajiny, keď nie o duchovne? O náboženstve? A odrazu táto medička, mladá Poľka, ukecaná, premúdrelá, plná akýmsi duchom či duchovnom, o ktorom nemám šajnu. No cítim ho z nej. Pripomína mi niečo staré, čo som už zažil. Pripomína mi nadhľad, ktorý som vždy chcel mať. Porozumenie svetu prirodzené, plynúce z vnútra. Zamyslenie a prehovorenie, ktoré má váhu, naveky, prameniace z poznania zákonitostí sveta. REÁLNYCH.

Prechádzame popri múre, popri krave, popri skládke na dlhú ulicu v štvrti Maharadžganž, ktorá aj teraz po rokoch stále existuje. Všade visia nápisy, ktorým vôbec nerozumiem. Sú písané písmom, ktoré nepoznám. Sanskrit, či dévanagárí, tak nejako ho volajú. Občas anglický názov, lákajúci turistov, ktorých v tejto krajine pribúda. Veľa áut, ľudí, psov behajúcich a ležiacich na chodníkoch. Očkovanie proti besnote som absolvoval. Občas vidím nádobku zo zelených listov, v ktorej je ryža a nejaký maglajs, asi pomyje z kuchyne. A potom zaprší monzúnový dážď a prach ulíc je zmytý do kanalizácie tejto betónovej cesty.

Prichádzame na križovatku. V sprievodcovi sa dozvedám, že cesta, ktorá križuje túto, sa prezýva Okružná cesta, je plná áut a sú tu miesta, kde sa dá nastúpiť do autobusu. Sadáme si, pozorujem chlapíka, ktorému platíme drobný oldomáž, niekoľko staro vyzerajúcich rupií, presúvame sa na to záhadné miesto s Poliakmi, ktorí sú nad vecou. Tou krajinou, ktorou sme išli prvú cestu taxíkom.

Keď vystúpime, prichádza ku mne malý chlapec a naťahuje ruku. Sme v dave. A stojíme pred bránou komplexu menom Boudhanath. Chlapec z nášho autobusu kričal bóda, bóda. Veselo, pyšne. Má predsa robotu, má uplatnenie, síce nad tým nerozmýšľa. Nepotrebuje myslieť, nevie myslieť, len sa vezie. Každý občan vie, čo má robiť. Má mu dať peniaze. Chlapec nevie po anglicky, možno ani rozprávať nevie. Pyšne však žuje žuvačku a jeho tielko, z pod ktorého mu vykúkajú tenké ramená, visí na ňom ako dážď.

Takže prechádzame bránou do oného komplexu. Je pagodovitá. Som hrdý na seba, že viem rozlíšiť, viete… a to som prvý deň v Nepále. A už ani neviem, koľká bije. A to čo ma čaká. Aha, platíme vstupné, aha a sme tu. Kde ale sme? Vidím stúpu. Údajne v jej strede sú Budhove pozostatky. Je celá obohnaná múrom s modlitebnými valcami. Všade visia budhistické vlajky farebné vlajky a ja nerozumiem. Ozaj sme na tej istej planéte? Nepremýšľam a nespomínam, neriešim. Tu miznem. Opäť. Únava nie je, strach nie je, smrad cítim stále, psy tu behajú tiež, kŕdle holubov, stádo ľudí s malými valčekmi, budhistickí mnísi v rúchach, drmolenie mantier… Som frajer. Dokázal som to. 

A odrazu budhisti. Viete, to modlenie. Tá pokora v tej chudobe, uvážlivé pohľady, múdrosť, vône vonných tyčiniek. Nevedel som sa toho odrazu nabažiť. Bolo mi tak krásne, ako ešte asi nikdy. Toto je môj svet. Áno, tyčinky som pálil aj doma. Miloval som ich. Fascinoval ma tento svet. A zrazu ho žijem naplno. Viete, tu a teraz. Odtiaľto to všetko k nám dovážajú, z tejto krajiny, z týchto miest. Pozerám na stúpu a vidím Budhove oči, presne také, aké som si kúpil v kalendári vytlačenom na konopnom papieri doma. Vraj kto do nich pozerá, zmúdrie. A už to začalo.

Sadli sme si do jednej kaviarne, ktorých na tomto mieste bolo ako maku. Aj sme s kamošom hovorili. Len občas. Avšak. To splynutie s jednotou. To bolo moc. To miesto… Láva vekov vtelená do okamihu času, ktorý ma prestupoval všetkými pórmi. Rozbolela ma na moment hlava. Neuroplasticita mozgu a otváranie vedomia. Otváranie sa všetkému navôkol. Ozajstný moment, zapálený pre hru, bez vnímania času. Lenže. Tí ľudia navôkol sa nehrajú. Oni robia čosi vážne. Oni sa modlia. Dnes, včera, celý život. 

Pijem čaj s mliekom Masala a je mi dobre, občas síce zabolí hlava. Akoby lebka bránila tomu všetkému z okolia, aby mnou prúdilo. Nakoniec sa vzdáva. Viete, tie reči o treťom oku. Deje sa to naplno. Súvisí s vedomím, otvoreným. Je bránou. Lenže na týchto miestach, tisíce kilometrov od Slovenska, ľudia nič iné nemajú. Nie je to trend, ani fascinácia. Ani moja domnienka. Človek odrazu cíti že sa s ním niečo deje. Cíti, že sa to stalo. Nevie presne čo, niečo je inak. A v Nepále sa tomu nedá vyhnúť. Volá sa to spirituálny zážitok.

(…pokračovanie nabudúce)