Alfréd Ulita

V byte na Karočičovej ulici sa nič nedeje. Žije tu Alojz Ghliz, muž šikovný, aj keď spoločnosťou odstavený na vedľajšiu koľaj. Štát, krajina v ktorej žije, nepodporuje umelcov a Alojz je sochár.

Tohto dňa je v jeho byte naozaj pusto. Jediné, čo sa zdá, že tu žije, sú ozdobné rastliny. Vonku bubnuje dážď, cez drevené okná preniká bubnovanie až k jeho ušiam. A on? Leží na gauči a pozerá do plafónu.

Jeho inšpirácia asi ušla niekam preč… povedal by si nezainteresovaný. No Alojz pociťuje vážny problém. Je tomu rok, čo sa rozišiel so Šebestou Wurtičovou. Áno, bola trošku strelená, to je síce pravda. Áno, aj sa hrala na umelkyňu a pritom ňou vlastne naozaj nebola. No pekná bola- to si musel Ghliz priznať. Rozišla sa s ním, lebo si našla iného. Jej umenie, teda fotenie aktov s nejakým homosexuálnym fotografom nemalo konca kraja. A tam kdesi sa jej začal podlizovať Fehro Hugič. Taký banálny príbeh- povie si človek. Ale vráťme sa teda k Alojzovi, čo tak hľadá v izbe na tom plafóne?

Odkedy prežil tento rozchod, múzy mu dali zbohom. Len tak sa bezcieľne poneviera a hľadá, do čoho by pichol. Občas sa ide prejsť, občas si navarí dačo pod zub. No nie a nie sa vrátiť k svojmu umeniu. Čože predtým- oné pnutie i konfliktnosť vzťahu vedel s pokorou transformovať do svojich sôch.

Teraz? Nevie, čo s voľným časom. Zdedil veľké množstvo peňazí, tak si môže dovoliť len tak sa flákať, no aj tak. Spor je spor. Len tam prichádzajú múzy! Mal by som si nájsť inú ženu.

O mesiac kráča Donata Ihrič domov parkom, keď tu vidí akéhosi muža sedieť na lavičke. Je pekný slnečný deň. Ako prechádza okolo neho, ten sedí pokojne ďalej obalený v kapucni a hádže jej pod nohy jablko. Donata sa vyľaká, síce sa začuduje. Jablko? To je nejaký vtip?

„Nebojte sa, milá slečna. Len skúšam taktiku pri balení nových žien.“

Krásna žena sa usmeje: „A čo som ja súca do celofánu?“

„Ale kdeže…“ odpovie muž… „To sa len tak vraví… baliť ženy!“

„Veď hej… no celkom ste na mňa zapôsobil, musím sa priznať.“

„Poďte si sem ku mne sadnúť.“ Chlapík sa galantne vztýči, dá si dole kapucňu a ukáže žene husté hnedé kadere vlasov a miesto vedľa seba. „Ja som Alojz.“

„Moje meno je Donata. Teší ma.“

Keď padá ďalšia luna, v byte na Karočičovej ulici je veselá nálada:

„Počúvaj, Alojzko, a to ma skutočne budeš modelovať ako sochu?“ pýta sa Donata zamyslene svojho priateľa. Alojz sa posunie na svojom skvelom kresle na kolieskach k svojej priateľke a chytí ju za ruky:

„Samozrejme, láska, spravím z teba sochu v životnej veľkosti… Afroditu! A do ruky ti dám jablko. Bude to len tak pre radosť!“

„Jááblko…“ zhíkne roztopašne Donata. „Tak to aby sme začali.“

Alojz si chystá veľa hliny, aby mohol modelovať novú sochu. Donata mu bude stáť ako modelka, síce o nej skoro nič nevie. Vyhradil jej miesto a už si aj zakreslil malý plánik, ako by mala socha vyzerať. Ďalšie dni majstruje. Keď robia, tak robia, keď sa váľajú v posteli, tak sa váľajú v posteli. Zaľúbencom je spolu dobre. Neriešia svet tam vonku, dokonca sa ani neobťažujú navzájom svojimi problémami. Milujú sa nahí a nahí aj tvoria nové umenie. Aj svet vonku nerieši zaľúbencov. Ako majú od sveta pokoj, tak i svet má pokoj od nich.

Donata je ako skala- nepohne sa, síce si ju Alojz aj z rôznych uhlov vyfotografuje. Smeje sa a užíva si svoju prácu modelky naplno.  Zavše sa aj pohladia. O mesiac je socha skoro hotová. Alojzova priateľka musí niekam súrne odísť, no Alojz sa nevyzvedá, kam tak narýchlo mizne. Práve toho dňa používa špachtľu a zahládza ňou jemné kontúry sochy. Občas hlinu pofŕka vodou, občas menšou špachtličkou a očkom prechádza po materiáli, ktorý sa tvárni k údivu. S Dončou sa Alojz dohodne- nech príde, až keď bude socha hotová.

Keď dorazí ten veľký deň, Donata sa nevie dočkať. Otvorí dvere v byte a pozerá na svoju podobizeň ako očarená:

„Alojzko, to som celá ja.“

„Páči sa ti táto Afrodita?“

Donata sa len usmeje a prekutre rukou vo vlasoch. „Je to krásne dielo.“

„A kde si sa minule tak ponáhľala, láska?“ Alojz potísa k priateľke kreslo na kolieskach:

„Vieš, bola som u lekára.“ Donata v kresle napína svoje pružné telo.

„Vari len nič vážne…“

„Vieš, ako by som… Pred rokom mi diagnostikovali leukémiu. Prognóza je ozaj zlá.“

Alojz sa zahľadí cez okno. Po líci mu steká veľká slza.