Alfréd Ulita

(2009)

Vstávame skoro ráno, o šiestej hodine. Po výdatných raňajkách s müsli a sušeným mliekom, ktoré nám ostali z nákupov v Kathmandú, pozeráme ešte chvíľu na hory. Nezabudnuteľné momenty v údolí Langtang. Pobalíme si všetky veci do batohov a poberáme sa na poslednú návštevu do miestnej jedálne, kde si chceme dať do raňajšieho chladu teplý čaj. Sľúbila nám ho pani z rodiny, ktorá spravovala tento hotel, ešte včerajšieho večera. Pri posedávaní turistov v jedálni položí v jednom momente na kachle nádobu s kadejakými bylinkami a píniou, zapáli pod ňou uhlíky a pokým sa do priestoru rinú vône kadidla, líha si v modlitbe k Budhovi na zem, na znak úcty a zbožnosti si prikladá ruky k čelu a hrudi. Keď vykoná rituál, vezme nádobku za drôtené uško a prejde s ňou do všetkých kútov jedálne, pristaví sa pri oltári so sviečkami, siedmymi mosadznými nádobami a fotkou Dalai Lamu. Popri tom si v tichosti dudre pod nos prastaré modlitby. V tomto momente zastal opäť v Nepále čas. Len sedíme a nasávame mierumilovnú atmosféru pohody a spolunažívania, vedno s ostatnými prisediacimi. Ako dopíjame čaj, je na čase rozlúčiť sa. Ďakujeme. Pri odchode sa za nami ozve hlas: Thank you. Nice to meet you friends, good bye. 

Cesta nadol plynie inak, ako k vrcholu. Človek si nemusí klásť sám polená pod nohy, že nevládze, prípadne už nedokáže. Aspoň si to myslím v prvých častiach túry. Ideme ozaj svižným tempom. Len chvíľku si posedíme na vojenskom území, kde si všímame vyrytú hru s tigrami, ktorá je typickou nepálskou. Sedia tu dvaja muži, ktorí sa nás priateľsky vypytujú, kadiaľ máme namierené teraz. Po krátkom rozhovore zjeme vitamíny, napijeme sa vody a kráčame ďalej. Hneď pri odchode odtiaľto stretávame dvoch bradatých dobrodruhov z Európy, lapajúcich po dychu, pozdravíme sa s nimi, bez ďalších slov. Schod nám plynie jednoduchšie a ozaj rýchlejšie. Osady, v ktorých sme oddychovali cestou nahor, len míňame, nostalgicky spomínajúc na momenty tam strávené. Veľa cestou nadol premýšľam a hodnotím čas strávený v Nepále. Pristihujem sa, ako sa mi myšlienky zastavujú pri denníku a fotografiách, zisťujem že neviem presne, ako s nimi naložím, keď prídem domov na Slovensko. 

Keď cestou späť prichádzame do Lama Hotela, vyberáme varič a varíme si kávu. Pri cigarete a s malou dávkou kofeínu v šálke rečníme s turistom, ktorý osamotene brázdi tieto končiny. Hovorí nám, že je z Francúzska a žijú veľká komunita kdesi neďaleko Kathmandú. Prečo sa ale vybral na takýto trek sám, nik nevie. Hovorí nám, že sa chystá za deň vybehnúť z Thulo Shyabru až hore, do osady Langtang. Odvážlivec, ktorému so skrytým úsmevom ozaj fandím. Statočne ma začínajú po niekoľkodňovej túre bolieť nohy. Lúčime sa a vyrážame smerom do Sherpa Gaon, úsekom tejto štreky sme ešte nikdy nešli. Tešíme sa preto, že uvidíme opäť niečo nové. Keď sme schádzali týmito úsekmi, všímame si celé lány konope, rastúceho hlavne v okolí ľudských obydlí. Domáci z neho vyrábajú hašiš či povrazy, používajú ho bežne v domácnosti ako úžitkovú rastlinu, iní ho predávajú turistom. Chodník od jedného momentu začína poriadne stúpať, opäť lapem po dychu. Nevládzem už kráčať, v tichosti si zanadávam popod fúzy. Cestu však dotvárajú opäť nezabudnuteľné výhľady, tento krát z druhej, opačnej perspektívy. Vidíme Thulo Shyabru na úpätí hôr a tešíme sa, že sme sa pred pár dňami spoznali s tamangskou ženou a mohli aspoň štipkou peňazí prispieť na dostavbu budhistickej gompy. Na jednom úseku stretávame stádo somárov, ako kráčajú úzkou cestou, chodníkom, s prisatými pijavicami na dolných končatinách, naložených nákladom.

Keď prichádzame do Sherpa Gaon, nestavíme sa ani na moment. Pred nami je ešte dlhé kráčanie. Človeka, ktorého tu stretneme sa len opýtame, kadiaľ máme ísť ďalej. S vysmiatou tvárou nám ochotne vysvetľuje cestu. Po ďalšom asi hodinovom kráčaní prichádzame na miesto, ktoré kedysi slúžilo ako pozorovateľňa. Teraz z nej ostali len základy. Sadáme si na oddych, vyberáme varič, kamoš sa so mnou delí o rybičky zo Slovenska. Zvládame v pohode. Jediným problémom je voda. Míňa sa. Síce ešte máme možnosť uvariť si v ešuse sáčkovú polievku, míňame posledok. Súpravu na sterilizáciu vody síce mám, len tu hore na kopci je problém nájsť aspoň malú mláčku. Tak si už medlíme ruky na ďalšie putovanie lesom smerom do osady Khangjung.

Keď prichádzame, v jednej chate si sadáme na citrónový čaj. Obsluhuje nás krásna žena z Tibetu, s nádherným tradičným oblečením. Je krásne, keď si môže človek aspoň na niekoľko minút sadnúť, oddýchnuť, vyzuť si turistické topánky a poleňošiť. Potom si balíme opäť svoje veci a kráčame nadol, do cieľovej stanice dneška. 

Cesta je veľmi strmá. Serpentíny, po ktorých miestami skoro až bežíme, nemajú háčik. Len sú. Chodia tadiaľ bežne deti do školy. Prudké zrázy, cesta z vyšších polôh do nižších. Stretávame deti, prosia od nás čokoládu. Keďže sme poslednú zjedli ešte v Langtangu, obchádzajú naprázdno. V poslednom úseku cestu stretávame býkov, kravy. Stále, počas chôdzou tunajšími lesmi, obžierajú nás drobné pijavice, cítiace na diaľku krv. Zliezajú zo stromov či z trávnatých porastov na zem a nebadane sa prilepia na obuv. Potom si pekne ako šampióni lezú svojim typickým pohybom na hor, kde nájdu miestečko. A tam sa z chuti prisajú. 

V Syabru Bensi si sadáme za stôl v jedálni hotela Helambu Lodge and Guest House, dojedáme dhalbath a zapíjame ho Fantou. Posledné ubytovanie, lístky na autobus do Kathmandú a stravu si kupujeme za posledné peniaze. Okrem nás v jedálni sedia dve mladé dievčiny s mužom a pobehuje pes menom Nukča. Príjemné posedenie. Teším sa na noc, že sa vyspím. 

Keď prichádzame do našej izby, sadám si na posteľ. Bozkávam svoje dorantané nohy. Po hygiene ešte prehodíme pár slov a líhame si spať. Zajtra nás totiž čaká dlhá cesta autobusom, späť do Kathmandú. Tieto obrovské hory mi ukázali veľmi veľa. Nie len samotný pocit, radosť zo seba samého, že na to mám. Ide o istotu a výdrž. Ukázali mi, že sa netreba v živote nikdy vzdať. Vzali ma do svojho lona takého, akým som. Neargumentovali, nedožadovali sa, nevymýšľali. Som vďačný za bolesť, ktorú cítim v nohách i chrbte. Hovorí mi, že žijem. Skutočne žijem. Ľudia, ktorých sme stretli uplynulé dni tam hore, vo výšinách sveta, sú monotónne úprimní a pravdiví. Nemenia sa. Jestvujú. Život je jeden dar. Prekonávanie prekážok k nemu patrí. Milujem ich navždy. Nekonečné. S ich panenskou čistotou a pravdivosťou. Pravda, kamoš môj?