Alfréd Ulita

Ako nastala noc, odrazu sa Hlavným prúdom dostal k nám ukrutný zápach. Dalo by sa povedať, že kompletne presiakol celú krajinu. Bolo v ňom cítiť slovo osud, o ktorom som nikdy predtým nepočul.

Bono od tej chvíle začal vyzváňať na svojom zvončeku. Po krátkej chvíli mi došlo, že i on páchne osudom, veľmi živo a doďaleka. Spolu s ním sa začali v Hlavnom prúde mobilizovať obrovské množstvá vojalopiónov, vytvárali dlhé skupiny, ktoré sa presúvali po krajine.

„Na Planine lásky to teraz vrie…“ zaúčal ma Tomo.

„Prichádzajú!!“ rozkrikoval sa Šerum.

Začali ku mne Hlavným prúdom prichádzať rôzne chute, dosť ostré. Pod chvíľou som zacítil inú vôňu. Jedna mi povedala: „Nevzdávaj sa a pokračuj v práci!“. Ďalšia následne niesla správu: „Ničoho sa neboj!“. Keď som ešte stále nerozumel situácií, prišla ďalšia vôňa, prezrádzajúca: „Tieto chvíle sú celkom bežné…“ Začalo mi v mysli víriť… Aké chvíle sú bežné? Čo sa to tu deje?

Keďže bola tma, bolo vidieť len fialovkasté a ružovkasté prúdy Atmosféry neutrality. Dokonca aj ich farby sa o dosť zvýraznili, až boli krikľavé. Zároveň som si všimol, že som sa začal cítiť v prúde trošku tesnejšie ako obvykle, i Symfónia krajiny hrala rýchlejším tempom. V momente výstupu z Údolia prítomnosti celú našu skupinku strhol Hlavný prúd a v jednej chvíli, akoby to bolo v tej istej sekunde, ocitli sme sa pri Štrkoviskách nádeje, v oblasti neďaleko Sopky večnosti.

„Kde sme to a čo sa to vlastne robí?“ opýtal som sa svojich priateľov.

„Prišli sme k štrkoviskám, jedným z mnohých, aby sme tu žijúcim vojalopiónom doniesli rovnováhu. Nič sa nedeje, len… Prichádzajú!“

„Krepióni!“ zvolal drobný Sako, ktorý mal počas presunov plné ruky práce s krotením hlavného prúdu.

„Išvár, čo práve robíš ty?“

„Rozpínam hlavné prúdy v týchto miestach… Aby sme sa dostali ku všetkým vojalopiónom na štrkoviskách!“

„Rozumiem… Takže sa chýli k boju.“

„Presne. Všimol si si? Atmosféra neutrality sa premenila na Atmosféru boja. Keď tak premýšľam, dávno to tu nebolo. Idem sa pridať k priateľom vojalopiónom, majte sa dobre priatelia. Prišiel môj čas…“ povedal Samoznet, okalopión, vyberajúci z vrecka nôž a vidličku.

„To naozaj? Ty nás opúšťaš?“ povedal som smutne.

„Taký je život, priateľ môj. Každý si v ňom musí splniť svoje poslanie. Moje poslanie je sa čo najviac najesť a potom umrieť.“ Postupne, keď nám Samoznet kýval, všimol som si, ako sa mu mení tvár. Oči sa pomaly zmenšovali a začali mu rásť veľké ústa, v ktorých sa jagali biele zuby.

„Bude mi za nim ľúto!“ zdôveril som sa Tomovi.

„Aj mne… Poznal som ho od prvého dňa svojho života.“ zajachtal Tomo.

„Vy tomu stále ešte nerozumiete!“ oboril sa na nás Húsko… „Stále ste veľmi jemní. Čo nechápete, že to je jeho úloha? Umrieť po poriadnom najedení?“

„Presne tak! Musíte pochopiť jedno, mládežníci. Ide o veľa. O zachovanie Alopie. Pre tú sa oplatí i umrieť! Za Alopiu!!“ rozkričal sa Bono.

„Aj ja sa idem pomaly prichystať…“ povedal Fonzo, bludalopión. „Pôjdeš sa so mnou pozrieť na krepiónov?“

„Iste, s tebou sa cítim nadmieru bezpečne.“

„Aj ja chcem, aj ja chcem…“ pridal sa priateľ senalopión Féloj, celý roztrasený.

„Samozrejme, poď aj ty s nami, nikto ti neublíži! O to sa postarám!“

Cililiiiiink-cililiiiink!- ozýval sa monotónne Bonov zvonček.

„Rozlúčili sme sa so Samoznetom. Netrápte sa preto, na každého príde čas. Aj my ostatní vojalopióni zahynieme…“ vykrikoval Bono… „Uvidíme, či po tomto, alebo až ďalšom boji… Alebo umrieme priamo v boji…“

„To je také smutné!“ lamentoval som smerom k Tomovi.

„Ty tomu stále nerozumieš, kamarát?“ ozval sa Fonzo. „Každý umrie, aby sa mohol opäť narodiť. Tomu verím ja. Jeho duša žije v druhých alopiónoch a jeho telo sa rozloží, aby sa stalo novým telom a tiež žilo v druhých alopiónoch, novo narodených! Všimol si si snáď, že by sa niečo v tejto krajine nevyužilo? Snáď, že by ostalo niečo nazmar? Myslíš, že vône či chute Alopie vznikajú z ničoho? Pamätáš snáď na Lávu vekov…“

„Iste. Ale nerozumiem, ako si môžeš byť taký istý.“ odvetil som roztrpčene.

Následne sme sa vďaka rozpalopiónom dostali až ku samotným štrkoviskám, kde to poriadne jasalo. Všetci vojalopióni tam žijúci sršali vtipom. Okrem toho odtiaľ sálal nesmierny zápach. Dozvedel som sa od svojich priateľov, že ho spôsobujú hlavne  posmeľalopióni, ktorí dodávajú ostatným odvahu. A naozaj, zacítil som v ňom i ja odvahu.

Potom som si všimol, že k štrkovisku prichádzal aj ružovkastý prúd, v ktorom som nikdy necestoval: „Tam nepatríme!“ ubezpečoval ma dávnejšie Húsko. Bol som celkom zvedavý, čo uvidím. V tomto prúde leteli len vojalopióni a rôzne chute, ktoré mu dávali farebný odtieň. A odrazu som ich práve v ružovkastom prúde zbadal…

„Pozri! Krepióni!!!“ vykríkol som spanikárene.

„Áno, máš pravdu…“ povedal pokojne Húsko. „Nezdá sa, že by ich bolo príliš veľa. V týchto častiach Alopie…“ dodal skúsene… „Tu je obzvlášť potrebná ochrana. Aby si mal predstavu. Ružové prúdy smerujú od štrkoviska k štrkovisku, takže sem do týchto častí sa dostanú naozaj len najodolnejší krepióni. Teraz sa prizeraj, čo sa bude diať…“

So zatajeným dychom som hľadel, ako prichádza na štrkovisko medzi asi tisíc vojalopiónov približne dvesto krepiónov. Boli iní, ako som si predstavoval. Smiešne im svietili hlavy a na prvý pohľad nemali v sebe esenciu. To sa vidí na očiach a oni nemali oči. Už predtým som počul, že sa dorozumievajú inými spôsobmi, ktorým nik v krajine celkom nerozumie.

Podišli sme trošku ďalej z tých miest, aby sme mali lepší výhľad. Keďže sme už odovzdali rovnováhu vojalopiónom, svoju prácu sme splnili. Dali sme sa vďaka Sakovi do závetria, aby sme mohli chvíľu nečinne pozorovať boj. Teraz po toľkých dňoch života viem, že to priatelia urobili len kvôli mne, aby som získal predstavu o boji ako takom- oni nemajú radi zabíjanie a radšej si neustále plnia svoje povinnosti.

Na okraji štrkoviska som zhliadol Samozneta, ako sa napcháva veľkými sústami. Krepióni sami k nemu prichádzali. Ukrutne stlstol a neustále si utieral ústa vreckovkou. A opäť sa pustil do jedenia… V duchu mi len prebleskla hrdosť na tohto priateľa! Potom som pozoroval strelalopiónov, ako vybrali svoje pištole a pálili do krepiónov z rôznych vzdialeností, úplne presne. Fonzo potom z bezpečia nášho úkrytu hodil šípku a trafil jedného krepióna do chrbta- ten sa behom dvoch sekúnd zložil na zem, pričom mu praskla žiarovková hlava.

„To bol zásah!“ jasal Sako, vejúci svojou plachtou.

Pozoroval som aj takých vojalopiónov, akých som nikdy nevidel. Jeden z nich čakal pri svojej pasci a keď sa do nej krepión chytil, zjedol ho. Ďalší zas vytváral obrovské bubliny a keď sa do nich krepióni chytili, prišiel tam vojalopión s vedierkom a oblial ich, až zomreli. Potom ich tí s vedierkami zjedli, až z nich neostal ani mastný fľak.

„To sú pascalopióni, hranalopióni a neutralopióni…. Dômyselný útok, však?“ povedal rečnícky Bono.

„A pozri na tohto krajana… Je to sám špialopión. Sleduj, čo urobí…“ povedal mi Húsko.

Špialopión prišiel nenápadne za krepiónom, ktorý držal v ruke ostrý predmet. Prišiel zozadu znenazdajky, celkom potichu a vpichol akúsi zbraň cez chrbát až kdesi do vnútra krepióna, ktorý následne umrel.

„Ha-ha. Rozleptal ho leptákom…“ povedal veľavýznamne Išvár.

Ako som boj pozoroval, zdal sa mi odrazu smutný. Aj keď to boli nepriatelia krajiny, ktorý ju mohli úplne zničiť, bolo mi ich vo svojej podstate trochu ľúto. Potom ku mne dorazila vôňa, ktorá mi povedala: „Spamätaj sa!“ A odrazu mi to došlo… Výborne, že ich zničili. Ak majú naozaj schopnosť rozdeľovať sa na viacerých, mohli by zaplaviť celú Alopiu a všetci by sme pomreli. Všetci, aj moji priatelia z Planiny lásky či Lesov presnosti, všetci izolalopióni, všetci komplet by zanikli. Následne som vykríkol:

„Skvelé… Len to do toho… Zničte ich! Zabite! Ide vám to skvelo. Som na vás hrdý…“

Môj krik vyvolal v našej skupinke všeobecné veselie. Potom zavelil Bono, že by sme postupne mali pokračovať vo svojej práci. Údajne preto, že sa vytvára za týchto podmienok viac chaosu, hlavne na Planine lásky, ale aj v iných oblastiach Alopie.

„Len novalopióni a izolalopióni si ozaj vydýchnu, nakoľko sa netvorí tak veľa Meliny. V čase bojov je celkovo tvorba skoro zastavená- všetko sa tu sústredí na zničenie protivníka. Všimol si si, že ostalo aj teplejšie? Súvisí to s Atmosférou boja. A ešte niečo… Vedz, že krepióni týchto skupín, teda dierokrepióni, dostali sa do krajiny cez Púšť nekonečnosti. Je to ďaleko z týchto končín, museli prejsť dosť dlhú trasu. Domnievam sa, že na púšti nechali po sebe poriadnu smršť…“ rozrečnil sa Išvár.

Dúfajúc, že nás prúd odnesie najbližšie do tých miesť, presúval som sa späť do Údolia prítomnosti. Avšak ako sme sa opäť dostali von z údolia, prišla na mňa únava a tak som upadol do Kuluhá, v ktorom som zotrval okolo piatich hodín. Počas tejto doby som nevedel, čo sa navôkol deje, teda ani či došlo k úplnému odvráteniu nepríjemného útoku.

(na ukážku z mojej knihy Záchrana krajiny Alopia, 2017)