Rasťo Gubern je ťažký oriešok. Nie je veľmi sympatického vzhľadu. Tvár mu zdobia dve vypúlené oči, z hlavy mu visia riedke gaštanové vlasy a má hodne veľké brucho. Nie je na pohľad ničím špeciálny, ani výnimočný. Nestretáva sa v spoločnosti, nezaujíma sa o noblesné večierky, nehľadá si frajerky. Rasťo žije v inom svete. Je spisovateľ a tí to tak môžu!

Ťažko neznalcovi povedať, prečo sa tomuto človeku, ktorý kráča za bielou čiarou cesty vždy sám, či naháňa prízraky v hmle… prečo sa tomuto človeku nič nedarí. Píše, to je pravda. Píše stále, dá sa povedať, že nemá ani trošky voľného času. Napísal už sériu akýchsi fantasmagorických intelektuálnych kníh, no podarilo sa mu predať len pár kusov.

Kde to žijem?, premýšľa niekedy. Čo je toto za svet? Teraz jestvuje v jednoizbovom byte s kuchyňou. Je to starý byt, ešte v tehlovej bytovke. Zariadený ho má ako osamelý muž- necítiť tu ženskú ruku. I keď aj on nadobudol akési ženské maniere, hlavne keď umýva riady či zdobí kuchynský kút. V tej jedinej malej izbe nemá nič, len posteľ, stolík, jednu skriňu a všade sa mu váľajú knihy. Ale aké knihy… Niekoľko má aj tých zo špeciálnych edícií. No väčšina z nich sú knihy jeho vlastné. Tak sa proste život vyvinul! Stal sa totiž spisovateľom aj vydavateľom v jednej osobe. Asi aj to je dôvod, prečo sa mu nedarí. Čo si napíše, to si aj vydá. No čitateľov nemá žiadnych.

Posledne mal ťažkosti s distribútormi… Aj mu vzali jeho knihy na trh, aj ich rozniesli po krajine, o krátku dobu na to mu ich však vrátili. „Nemáme ich kde skladovať. Ak chcete, môžeme si ich prísť vziať, alebo sa môžu zničiť, keď sa dlhodobo nepredávajú!“ Len buran by ničil knihy… pomyslel si Gubern. Odvtedy mu stoja na kôpkach v jeho jedinej izbe.

Kade Rastislav chodí, tam knižky núka. Niekde chce peniaze, inde len tak-do daru. Pozoruje ľudí, ako reagujú. Niektorí by si aj knižku prečítali, iní o ňu nejavia skoro žiadny záujem. Možno sú len zdvorilí. Jeho knižky, hlavne tie ‚O Čaroch v krajine Jóbovej‘, ktoré sú na pokračovanie, nekúpili ani školy. Nemo ležia v izbe za štyrmi stenami a plačú.

Keď sa Rasťo snaží nájsť kritikov, tiež dostáva červenú. V tejto krajine proste kritici asi nejestvujú. To je všetko len akýsi výplod dočasníctva… uvažoval.

A tak si vždy ľahne medzi svoje knihy a šeptom sa im privráva:

„Nebojte sa, raz si vás určite niekto vezme do rúk!“

Možno je tento muž nepochopený. Možno len potrebuje postrčiť, urobiť si reklamu. Možno potrebuje priateľov. A možno jeho diela naozaj nestoja za nič. No možno ani svet, krajina v ktorej žije, nestojí za nič. Celá spoločnosť je proste nie nastavená na podobné príbehy. Táto situácia ho demotivuje, niekedy sa mu ani písať nechce. No premôže sa. Čo len po mne ostane?

Potom sa stane, že Rastislav Gubern vážne ochorie. Nemá nikoho, kto by pri ňom bol, kto by sa mu staral o to málo, čo doma má. Umiera mladý, slobodný a bezdetný. Jeho knihy končia v zbere papiera.