Alfréd Ulita

Chlapci sa spolu hrávali na Bordého ulici. Keď boli pekné slnečné letné dni, zhotovili si kuše a strieľali s nimi. Napäto čakali, kedy zaprší. Z úkrytov potom budú vyliezať dážďovky a tie bývajú najlepšími terčami.

„Jožo, trafil si ju?“

„Priamo do obrúčky- to je ako do srdca.“ odpovedá rozjarene Mišovi kamarát… „Pozri, koľko odtiaľ tečie krvi!“

O dvadsaťpäť rokov leží Jožo v byte smutno sám. Miša už nestretáva. Hlavou mu víria toho dňa čudesné obrazy. Nedávno sa vrátil z Himalájí, ktoré ho prestúpili silným duchovnom. A síce i študoval princípy budhizmu, cíti sa ako odľud. Už je to cez dvadsať rokov… Prečo sa mi začali v mysli ukazovať tie dážďovky, čo sme do nich s Mišom strieľali? Jožo má po rokoch neznesiteľné výčitky svedomia. Síce je už dospelý muž, skúsenejší a samozrejme by nič podobné už nerobil, minulosť nevie oklamať.

Akoby z diaľky k nemu doliehal prísny hlas budhistického mnícha: „Tú smrť si budeš nosiť v srdci!“ Jožo zapotený, spomína si na slovo karma a špekuluje, či sa ho to tiež náhodou netýka. Potom prerečie cez zuby do ticha izby: „Nemal som ju zabíjať!“

Ďalšieho dňa vidí všade dážďovky, síce je slnečno. Nevyspal sa z toho. Obrúčkavce obývajú jeho myseľ. Z výčitiek vznikli vidiny, ktoré ho umárajú a on nesmelo pobehuje chorľavý po byte. Teraz sa mi to vracia. Ako si poradím? Kto mi pomôže?

Rozhodne sa podstúpiť cestu poznania, akúsi sútru. Videl to vo filme. To mu možno pomôže. A vyrazí na výstup. Dážďovky sú naozaj všade… A nedá mi to pokoja, nedá– defiluje si v mysli zdesene.

Kráča a dúfa, že mu niekto pomôže. Je mu naozaj zle. Samozrejme je smutný, že obrúčkavca v detstve zabil, no plakať nemôže. Nejde to. Pritom sa mu zdá, že to by potreboval. Cíti prvý krát pri chôdzi, že slzy by mu priniesli vykúpenie. No nemá sa s kým o tom porozprávať. Ľudia by ho mali najskôr za blázna.

Ide celý deň na ďaleký kopec. Neje, nepije, vidiny neustupujú… Akoby som nevedel precítiť tú malú smrť. Musím sa zbaviť žiadostivosti, to mi zmierni utrpenie– premýšľa nad Budhovou múdrosťou.

A potom podvečer, len kúsok od cieľa sa mu podlomia nohy a on padá na zem. Plače nad sebou, v bolestiach a strachu sa zvíja, vidí ranu dážďovky, z ktorej tečie krv. Musela to mať ťažké, chuderka, asi tak ťažké, ako ja teraz– prebehne mu mysľou. Možno ešte viac. Potom pozerá beznádejne k nebu a myslí si, že umiera. Opúšťa sa. V tom mu z kútika oka vypadne na líce slza za malú bojovníčku.

Jožo sa po hodine spánku vzchopí a dokončí výstup. Vidiny postupne miznú. Cíti sa oveľa lepšie. A i keď je smädný a hladný, vydrží aj cestu späť domov. Musel sa stať onou dážďovkou, precítiť ľútosť, aby sa srdce upokojilo. Musel nahliadnuť do očí smrti, aby mu bolo odpustené.