Alfréd Ulita

(2009)

Ráno v Lama Hoteli je slnečné. Síce sa usadlosť nachádza v lone divokej prírody, predsa sem, aspoň kde- tu, preliezajú lúče slnka. Nikdy som sa podobne necítil… Ťažké to opísať slovami. Príroda mnou naplno preteká a stávam sa jej absolútnou súčasťou. Po chvíli sa zbalíme a hneď sa poberáme na ďalšie putovanie, bez prílišného vysedávania. Zaplatíme, zaďakujeme sa mužom z včerajšej noci a vyrážame ešte vyššie do hlbín týchto hôr. 

Cesta plynie presne ako v rozprávkach. Príjemne, aj keď unavení, kráčame ďalej. Vzhľadom k zvýšenej vlhkosti a vyššej nadmorskej výške sa musíme častejšie zastavovať a vydýchnuť si. Túto noc chceme spať v osade Langtang, čo je našim konečným útočiskom. Pred nami však je ešte celý deň kráčania do výšok. Po odhalení sa prvých vysokohorských pastvín a lúk som veľmi dojatý. Postupne, ako opúšťame pásmo lesa, začínajú sa nám na obzore ukazovať neopakovateľné výhľady na tie najvyššie končiare sveta. Najprv prechádzame cez Riverside, maličkú osadu na ceste, kde využijeme miestne latríny. Ďalej pokračujeme cez vojenské územie Ghora Tabela, kde sa musíme na chvíľku zložiť a vyplniť niekoľko papierov o našej bezúhonnosti. Zarečníme sa s miestnym vojakom pochádzajúcim z Bhaktapuru. Cestou stretávame muža, ktorý nesie v šľapkách náklad ryže a s ponúknutou sušienkou sa chce hneď podeliť. Na občasných zastávkach jeme vitamíny a napájame sa vodou. Ešte ďalej na ceste stretávame stádo yakov. Vedie ich muž, ktorý nás už s diaľky oslovuje, aby sme sa stiahli na stranu s odkazom, že môžu byť nebezpečné. Trošku v týchto fázach začína poprchávať, vyberáme pršiplášte a kráčame ďalej. Prichádzame k dlhému vysutému kovovému mostu, po ktorom plní odhodlania prechádzame na druhú stranu rokliny, vzápätí o niekoľko stôp ďalej narazíme na podobný most. Aj tým treba prejsť. Tesne pod usadlosťou Langtang nám sfarbili výhľady polia s pohánkou, ktorej sa tu podľa všetkého riadne darilo. Pri oddychu fajčím cigaretu. Prídu miestne deti a hádžu do mňa kvety. Je jasné, že v týchto končinách sa musíme správať veľmi slušne a ohľaduplne. Smutný, no s výkričníkom na pleciach kráčam ďalej. Z okolia sa ozýva zvuk štiepania skál čakanom.  

Pred osadou ešte odbočíme k ľudoprázdnemu miestu Gumpa Gaon, čo sprevádza hmlisté počasie. Pridá sa k nám miestny obyvateľ, jeden jediný v okolí a začína sa na nás po ponúknutom keksíku lepiť a ukazovať nám, len posunkami, miesta ktoré by sme si mali všimnúť. Celá táto situácia je hodne vyhrotená a bláznivá, nakoľko ten pán zaváňa na meter alkoholom a zdá sa byť podľa všetkého vyhostený a osamotený. Prichádzame k jednému z budhistických chrámov, kam máme možnosť vojsť, v sprievode slečny, ktorá sa o chrám stará. Rozpráva peknou angličtinou, obzeráme si starobylú kamennú stavbu, s nádhernými maľbami a celou stenou, modlitebnými valcami i obrovským bubnom.  

Po krátkej prechádzke ideme ďalej, do našej cieľovej stanice. Tu hore vyššie, v osade Langtang, kráčame ešte hodný kus do prostriedku dediny, kde z hmly vykúkajú v jednom momente na nás veľké kamenné múry, na ktorých sú vytesané modlitby a mandaly. V tomto období tu je otvorený len jeden hotel. Prichádzame v hmle ku dverám a prosíme o nocľah, načo nám domáci pripravujú jednu skromne zariadenú izbu hore na poschodí. Keď si skladáme veci, unavene a vyčerpane si líhame do svojich postelí a leňošíme. 

Keď sa schyľuje večer, prechádzame dolu do spoločenskej miestnosti, kde si dávame chutnú večeru dhalbath, napijeme sa chutného teplého čaju. Vonku je v týchto chvíľach dosť extrémne a ani pomyslenia na to, že by sme mali spať niekde tam. Jedáleň je vysokohorského rázu. Okrem nás bielych tu sedí ešte niekoľko iných, po nemecky hovoriacich ľudí bielej pleti a obsluhujú nás domáci Tibeťania. Zdravíme sa s nimi úctivo a oslovujeme sa navzájom friends. Je to ozaj krásne a príjemné. Po jedle sa presúvame do izby, na vyslúžený odpočinok. Ako si líhame, nik nevie, kto z našej dvojčlennej partie skôr zaspáva. 

Isté je, že sa budím do noci. Ešte je tma, cez okná našej izbietky dolieha k nám zurkot vodopádu padajúceho z kopca povyše a svetlo z trblietavých hviezd. Obúvam si topánky, obliekam sa a vykročím na úzku terasu, kde si zapaľujem cigaretu. Prežívam údolie Langtangu. Oblohou sú nakreslené svietivé súhvezdia, podobne ako všade inde na svete. Len vo vzduchu je cítiť väčší mier a pokoj. Tu nemusíme s nikým súperiť, zápasiť, či bojovať, nemusíme tu zdolávať ťažké skúšky štúdia, nemusíme podpisovať stovky papierov. Tu sme len tými, ktorými sme. Chalanmi zo Slovenska, ktorí prežili. Už sa odrazu ničoho nebojím. Nemám strach, že by sme sa nedostali domov. Tu v horách, týchto veličizných, cítim sa slobodne a jasne. Cítim, že všetko dobre dopadne.

Ráno vstávame čerství. Vonku je dosť nehostinne, no na horizonte sa pri východe slnka odkrýva nádherný vrchol Langshisa Ri, vysoký šesťtisíc štyristodvanásť metrov nad morom. Rozhodnutie je jasné: Čo najrýchlejšie sa, aj napriek svalovici, zbaliť a po vypití sáčkovej polievky hneď vyraziť smerom na Kyangjin Gompu, dedinku uloženú vo výške tritisíc osemstosedemnásť metrov nad morom. To má byť cieľová destinácia nášho výstupu. Balíme sa na ľahko, pretože druhú noc chceme spať opäť v Langtangu. Beriem fotoaparát a statív.

V toto kúzelné ráno prechádzame hneď popri stáde yakov, ľuďoch, ktorí v týchto končinách žijú, popri modlitebných vlajočkách a stĺpoch, ktoré vytvárajú nad osadou ochranu. Prechádzame už len niekoľko metrov na východ, za slnkom. Preskočíme potok, kde sa riadne vyumývame a napijeme čerstvej vody. Urobím snímky modlitebne na ceste. A po chvíli, asi hodine kráčania prichádzame do dedinky.

Kyangjin Gompa je osada, ktorá slúži ako stredisko pri túrach v hornej časti údolia Langtang. Je to tiež miesto, kde sa dá vyspať po náročných túrach cez okolité horské priesmyky. Sadáme si na horúci čaj a lokšu s yačím syrom. Je to znamenité. Fotografujem do sýtosti usadlosť, následne nakukneme aj tu do budhistického kláštora. Tu stretávame muža, ktorý sedí na zemi, vyrába sviečky a modlí sa prastarú mantru Ohm mani padme hum, ktorá je typickou nepálskou ochrannou mantrou. Stretli sme sa s ňou už dole v Kathmandú, no v týchto miestach znie ešte pravdivejšie. Akosi sem patrí. Nadobúdam dojem, že ma asi osvietilo. Viete, že nič nepotrebujem. Len existujem. Sedím a pozorujem mach na skale vedľa chodníka.

Po príjemne strávenom dopoludní, kedy pozeráme na vysoké hory, obrovský ľadovec nad dedinou a pozeráme pri tom do mapy, vyberieme sa naspäť do osady Langtang. Takto strávime celý deň. Večer ešte posedíme v pohostinstve hotela, z chuti sa najeme a po namáhavých výkonoch z posledných dní si ozajstne oddýchneme. Je to potrebné a žiadúce. Veľa opisujem zážitky do svojho denníka, kamoš si kreslí. Keď sa zotmie, líhame si spať, ďalšieho dňa nás čaká dlhá túra späť. Koncová zástavka znie Syabru Bensi.