Alfréd Ulita

(V roku 2009 – na pokračovanie)

Bytie v Thulo Shyabru obohacuje môj život. Na druhý deň ráno postávam na terase, relaxujem v pokojnom tempe dňa, ošľahávaný horským slnkom. Pred chatou, v ktorej sme sa ubytovali, práve sušia ženy kukuricu, prehrabávajúc sa  v nej prstami. Tu, v srdci osady, cítim sa báječne. S ľuďmi, chodiacimi okolo, vymieňame si navzájom úsmevy a pozdrav namaste. Tamangovia nás prijali medzi seba. Kmeň pochádza z Tibetu, odkiaľ sa nasťahoval do týchto končín behom histórie cez vysokú bránu Himalájí. Boli predchodcami Néwarov, remeselníkov žijúcich v Kathmandú. Meno ich kmeňa pochádza z tibetského ta-mang, čo v preklade znamená obchodník s koňmi či jazdec na koni. Jedna z ich legiend rozpráva o kavalériách pod vedením tibetského kráľa Sronga Tsena Gampa, prechádzajúcich naprieč horami. V úrodných podmienkach je možné vidieť, či sa aj osobne zúčastniť plieskania obilia s dreveným cepom k odstráneniu pliev. Ľudia zo Syabru si dopestujú jedlo na väčšinu roka, v ich útulných kamenných príbytkoch majú miestnosti, v ktorých je možné skladovať potraviny. Ich terasovité políčka siahajú od výšky dvetisícsto metrov až do dvetisícsedemsto metrov nad morom, takže majú niekoľko sezón v roku, kedy môžu zberať úrodu – pšenicu, kukuricu, proso, celú škálu zeleniny a jablká. Ovce a dobytok spásajú v každom ročnom období iné územia, v lete hlavne oblasti okolo Sing Gompy, v treskúcej zime ich presúvajú dolu do Syabru Bensi, čo predstavuje výškový rozdiel dvetisíc štyristo metrov. Stáda sú sprevádzané rodinnými členmi, ktorí žijú v dočasných bambusových príbytkoch prezývaných goth, ktoré je možné rozobrať pri každom sťahovaní sa. Niekedy sú gothy používané aj k vytvoreniu útočiska pre samotné zvieratá.

Bambus je mnohostranne využiteľný materiál, čo Tamangovia dobre vedia. Pracujú s nim prevažne muži, používajú ho k výrobe viacerých pomôcok pre život. Po ceste vidieť bambusové ohrady pre zvieratá, chrániace stáda pred diviakmi, vyrábajú z nich pevné konštrukcie na uviazanie oviec cez noc. Výborný je na postavenie gothov, používajú ich na pletenie košov, opravovanie striech obydlí, chudobnejšie rodiny spávajú pod bambusovými prístreškami. V niektorých domácnostiach vyrábajú bambusové rohože, zakrývajúce podlahu a dodávajúce priestoru zateplenie pred tuhými horskými mrazmi.  

Tamangské ženy sú výbornými tkáčkami. Tkajú niekedy od skorého rána do noci, zhotovujú tradičné tibetské vlnené oblečenie či vlnené prikrývky. Pre ich kultúru sú typické zástery. Veľa žien vyrába tradičné opasky z vlny, predávajú ich, podobne aj ponožky, rukavice, čiapky a sú krásnym darom pre našinca. Ženský oblek je veľmi podobný tibetským susedom. Nosia dlhú chubu prehodenú cez tričko a vlnenú syamu, farebne prúžkovanú vzadu. Tamangské ženy často pridávajú na rohy oblečenia dekorácie. Malá čiapočka tvaru trojuholníku je charakteristickým doplnkom oblečenia ženy, spolu s náušnicami a náhrdelníkom. 

Dom v Thulo Syabru je postavený do viacerých poschodí. Na prízemí, ktoré je obkolesené silným kamenným múrom, majú domáci stajňu pre dobytok a sklad dreva, nad ktorými je uložená obývacia miestnosť rodiny. Kuchynský oheň často- krát nemá dymovod, dym stúpa priamo k otvoru v streche popri drevených doskách. V každom dome majú v obývacej miestnosti v rohu uložený oltár a malú skrinku s budhistickými soškami, obrázkami a siedmymi mosadznými nádobami s denne vymieňanou vodou. Drevené okná domov sú komplikovane vyzdobené a sú typické pre Tamangské dedinky v areály Syabru. Ich vzory svedčia pre kombinovanú ako tibetsko- čínsku, tak i kathmandskú architektúru. 

Náboženstvom Tamangov je tibetský budhizmus, avšak oddávna v ľuďoch leží aj mienka o zemných dušiach a temných silách, ktoré sú všade vo svete. Človek je konštantne ohrozovaný týmito silami a potrebuje asistenciu v boji s nimi. Takže keď budhistický láma usporiada obrad v gompe, je tu tiež bombo- šaman, obetúvajúci zvieratá a vstupujúci do tranzu s cieľom bojovať s temnými duchmi. Láma a bombo nie sú navzájom v opozícií, no majú komplementárne schopnosti a smú pracovať spolu, aby ochránili dedinu a jej usadlíkov. V oblasti Langtang nie sú žiadne chrámy s mníchmi v celibáte. Lámovia patria k sekte Nyingmapa, starej škole tibetského budhizmu, sú taktiež rodinnými príslušníkmi a farmármi, ktorí majú zvyčajne svoju náboženskú rolu zdedenú po predkoch. Guru Rimpoche je lokálne meno pre Padmasambhavu- hrdinu, svätého, ktorý cestoval cez Himaláje, porazil démona a je hlavným budhistickým božstvom vo všetkých gompách Langtangu. Tento svätý strávil päťdesiat rokov v tibetských kláštoroch, kde učil tantrickým doktrínam. Je zobrazovaný sediaci v lotosovej asáne, v pravej ruke drží vajru, ktorá slúži na odstránenie všetkých foriem ignorácie a v pravej patru. Ľavým ramenom drží tiež špeciálny symbol, kathvangu, palicu s lebkami, pritlačenú na prsiach. Náboženské ceremónie v Syabru, ako aj v zbytku Nepálu, hrajú dôležitú rolu v dedinskom živote. Tamangovia majú niekoľko vlastných festivalov počas roka. Okrem nich prežívajú spolu svadby, vysvätenia domov, vyháňania zlých duchov spôsobujúcich ochorenia či problémy s úrodnosťou, ako aj obradné ceremónie pri niekoho úmrtí. Pri posvätných rituáloch používajú bubny, modlitebné valčeky, ako aj tibetské rohy, ktoré vydávajú hlboký zvučný tón. 

Gompy tejto oblasti pozostávajú z krytého vchodu a predsiene s maľovanými stenami, z ktorej ide plynulo vchod smerom k oltáru s Gurum Rimpoche, popri drevených laviciach a vankúšoch, ktoré slúžia k modlitbám veriacich. Pred vstupom do každej gompy vlajú modlitebné vlajky, či už biele, alebo päťfarebné, roznášajúce do okolia nemé modlitby. V blízkosti gomp sú uložené stúpy, reprezentujúce budhistické univerzum. Často sú pokreslené, prípadne vytesané svätými textami. Modlitebný valec je ďalší zbožný predmet, populárny u Tibeťanov v Langtangu. Môže byť malý, možný uchopiť rukou, alebo obrovský, vklinený do podlažia v jednotlivých chrámoch. Valec je vyplnený tlačenou modlitbou na papieri a tak generuje prospešnosť. V okolí je možné vidieť vodou poháňané valce, uložené v malom domčeku, pracujúce ako miniatúrny vodný mlyn. Stúpa je hlavnou charakteristikou budhistickej krajiny, vystavená pre akt zbožnosti, ako aj na pripomenutie si pominuteľnosti a smrti. Často- krát je jej prisudzovaná protektívna funkcia v jednotlivých osadách.   

V Thulo Syabru ešte trávime niekoľko hodín. Táto žena nám sľubuje, že nás vezme k evanjelickému kostolu, o ktorý sa stará rodina z dediny a cestou nám ukáže niektoré zo svojich políčok. Prechádzame sa popri domcoch, stretávame len niekoľko ľudí, s ktorými si žena vymení pohľady, až prichádzame k jej pozemku, na ktorom pestuje zeleninu. Potom kráčame s kamošom vyššie a dostávame sa ku kostolu, ktorý je však v tomto období zatvorený, pretože spravujúci misionári nie  sú práve v dedine. Poobzeráme sa, odfrngol som zo svojich šiat niekoľko drobných pijavíc. Kamoš tvrdí, že ho asi hryzú blchy. Fotografujem okolitú krajinu. Keď odchádzame, na drobné schodíky pri vstupe do kostola, sadá si veľa pestrofarebných motýľov.

Odtiaľ sa presúvame späť do centra dediny, kde ešte nakukneme v jednom dome na internet, ktorý tu aj napriek nadmorskej výške normálne prenajímajú. Tamangovia s plagátom Boba Marleyho na stene nás prijali medzi seba ako svojich najlepších priateľov. Odtiaľ sa poberáme po batohy a odchádzame smerom ďalej, cez Rimiche, do Lama Hotela, kde máme podľa plánu spať ďalšiu noc.

Cesta plynie príjemne. Neprší. Opäť veľa nehovoríme, nechávame sa unášať krajinou a divokou prírodou, s batohmi na pleciach. Vo vyšších častiach sa dostávame k veľkej spenenej, coca- colu pripomínajúcej rieke, ktorá nesie výstižný názov Langtang Khola. Odtiaľ to je už len kúsok do osady Rimiche, kde sa opäť občerstvujeme. Všímame si vnútorné zariadenie miestnej útulnej reštaurácie, pozrieme sa na ohradu so sliepkami a vychádzame na turistický chodník ďalej, podľa pravidiel: z jednej nohy na druhú. Mám dosť ťažký batoh, no nesťažujem si. Kráčame vedno, bok po boku, ako ozajstní zálesáci. Keď sa blíži večer, dostávam trošku strach. Už sa neviem dočkať, čo nového zažijeme a kde sa konečne ubytujeme. Odrazu zbadáme ceduľku Lama Hotel, zoskupenie domov v útrobách doliny Langtang.  

Prichádzame v prítmí do stredu obce, kde za nami prichádza niekoľko domácich a núka nám svoj hotel. Po dlhej ceste sa cítim hodne zle a preto odvrkujem, že chcem mať pokoj a nechcem práve počítať peniaze, čo ich očividne uráža. Prechádzame opodiaľ, popri jednom z uzavretých hotelov, tam si skladáme batohy a posedávame, v prítmí. Kamoš sa rozhodne uvariť polievku. Zdá sa, že budeme spať vonku v spacáku. Ako následne jeme a pozorujeme stmievanie sa v tomto dlhánskom údolí, začína sa ma postupne zmocňovať strach. Hrdinstvo je zažehnané, keď prichádzajú tí istí dvaja budhisti a núkajú nám izbu v ich hoteli, za lacnejší peniaz. Prechádzame teda tam, nabalení až po uši a usalašujeme sa v miestnej nocľahárni. Domáci majú o nás očividnú starosť, zároveň pristupujú k nám dvom Európanom veľmi otcovsky a prísne. Pýtajú sa nás, či sme kresťania, hnevajú sa na fajčenie a spomenú medzi rečou Dalai Lamu, ktorý minule zavítal aj do týchto končín. Sedíme s nimi nemo ako dvaja puci, ktorí sa práve znovu narodili a ničomu, čo sa vôkol deje, nerozumejú. 

Potom v izbe osamieme a tešíme sa, že nemusíme spať vonku. Kamoš hovorí, že jeho premočené nohy dostávajú zabrať. Následne ich vyberá z topánok a suší si ich, zošuverené, radostne sa pri tom tvári a hýbe prstami. Všade je hodne tajomné a vlhké ovzdušie. Nachádzame sa naozaj v divočine. Sem- tam trilkuje na okná svetielkujúca muška, z vonku cez zavreté okno počuť šumenie rieky. Ako si všímame liezť po stene veľkého pavúka, na druhej strane fotku Dalai Lamu, tešíme sa už aj domov na Slovensko, kde všetkému akosi lepšie rozumieme. Po krátkych zápisoch do denníka sa balíme do spacích vakov a líhame si spať. V noci sa strhávam zo strašidelného sna, ako padám do hlbokej priepasti. Opäť. Kamoš sa ľaká, čo sa mi stalo. Našťastie prišlo opäť ráno a my sa môžeme prebudiť do ďalšieho trekingového dňa.