Alfréd Ulita

„Je to idiot, dávno to vravím!“ rozčuľoval sa starý Hudson. „Nič celé dni nerobí, len sa hrá!“

„… skáče žaba po blate, kúpime jej na gate, na aké, na také, na zelené stlakaté…“

              „Nechaj ho… veď vidíš, že sa ťa bojí!“ odvetila mama dieťaťa Aaren. A skutočne. Ten dvanásťročný chlapec sa tisol matke pod sukňu, so sklonenou hlavou. Oči privreté, sípavo dychtiac, drží v ruke dreveného koníka na povrázku.

„Blm-blm… skáče žaba po blate, kúpime jej na gate, na aké, na také, na zelené stlakaté…“

              Mama vezme dieťa za ruku, ktorá je celá studená. „Čo si ako žabiak chladný? Poď, Ollie, pôjdeme do izbičky a budeš si čítať o Liliputánoch!“ Síce sa stále drží sukne, postupne povoľuje stisk a podvoľuje sa. Neviem, čo s ním budeme robiť! Takto sa to naozaj viac nedá! Keby mal aspoň nejakého kamaráta… lamentuje si mať. Možno by sa naučil byť viacej… ľudský?!

„… skáče žaba po blate, kúpime jej na gate, na aké, na také, na zelené stlakaté…“

—

              U Hudsonovcov sa o niekoľko dní oslavuje. Prvý syn Jozif sa teší z narodenín. Matka chystá tortu, husacinu, zatiaľ čo starý leží na gauči a pospáva. Tvár mu zahaľujú noviny. Zrejme sa v nich nič zaujímavé nedočítal. Iba odfukuje.

V pozadí z izby počúť Ollieho, ako odriekava opäť riekanku:

„Blm-blm… Skáče žaba po blate, kúpime jej na gate, na aké, na také, na zelené stlakaté.“

              Jeho brat Jozif má už šestnásť rokov a na rozdiel od Ollieho správa sa doma ako gavalier. A má aj priateľov. Práve sa zaoberá tým, čo im dnes v škole povedala pani učiteľka slovenčiny: „Mať rád môžete polievku, ľúbiť svoju mamu, no milovať… milovať deti môžete na tomto svete len jedného človeka!“ Jozif má rád jedlo, ktoré mama pripraví. A nemá rád Ollieho. Určite ľúbi svoju mamu… no neznáša Ollieho… Zamiloval sa asi do spolužiačky Jane… ale vie, že nenávidí Ollieho… Jeho brat, akoby svojou prítomnosťou len otravoval vzduch. Hnevá ho jeho rázštep na hornej pere, hnevá ho občasné chrčivé dýchanie, neustále smradenie, zápach a akési mumlanie popod nos. Hnevá ho, že jeho brat je retardovaný. Čo z neho len bude? Určite mne zostane raz na starosť!

„… skáče žaba po blate, kúpime jej na gate, na také, na aké, na zelené stlakaté…“

„A tak…torta je pripravená…“ prizýva matka celú rodinu do kuchyne k stolu. Síce sa po Hudsonovsky pri oslave nespieva, sviečku Aaren zapálila.

„Blm-blm… Skáče žaba po blate, kúpime jej na gate, na aké, na také, na zelené stlakaté. Pliniesol som ti dalček!“ ozýva sa hrmotným hlasom Ollie a hneď podáva bratovi krabicu.

              „Počkaj!“ zahriakne ho mama… „Najprv si dáme tortu. Nech si Jozifko niečo pekné želá a ono sa mu to splní.“

              „Sfúkni sviečku!“ ozýva sa starý: „A hej, kedy vlastne budeme jesť tú hus? Hladný som ako litika!“

              „Veď vieš, že vždy jedávame tortu ako prvú. Po nej prejdeme k husacine.“ odvetí Aaren.

„Blm-blm… Skáče žaba po blate, kúpime jej na gate, na aké, na aké, na zelené stlakaté.“

              „Tak teda vyčkám. Ja tortu nechcem!“ zatvrdí starý Hudson.

              „Ale daj si s nami otec…“ prerečie Jozif. „K mojej oslave! Niečo si už aj pra-jem!“ mrmle si popod nos. Joz si želá, aby nemal takého podivného brata. Samozrejme si to želá v tichosti.

              „Skáče žaba, skáče žaba, skáče žaba….“

„Nebudem jesť tortu ti vravím!“ zrúkne starý. „Tu máš dar aj odo mňa…“ podáva Jozifovi nové ponožky. Nie sú zabalené.

              „A ja ti venujem túto knižku, Jozifko! Bude sa ti iste páčiť! Napísal ju dáky Steinbeck! Už si dosť veľký nato, aby si si vytvoril vzťah k literatúre.“ prevraví mama a láskavo pohladí staršieho syna po hlave.

              „A telas ja, a telas ja!“ ručí Ollie. „Lozbal si to! Lezie žaba po leblíku, naťahuje elektliku, ide to, nejde to, necháme to na leto.“

              Jozif zvedavo chytí veľký balík. Je to síce len kartónová krabica od topánok, no je zalepená, aby z nej náhodou nič nevypadlo. Zatrasie ňou, vypýta si od mamy nožík, odreže lepiacu pásku a otvorí ju.

              „To je čo? Fúújjj!“ skríkne Jozif. Hodí krabicu na stôl, tá sa pri tom pohybe opäť zavrie… „Fúj, mama, veď on mi dal…“

              „… skáče žaba, skáče žaba, skáče žaba….“ Ollie je ako vo vytržení…

              „Čo ti dal, ukáž??“ nazrie zvedavo do krabice starý: „Fuj… to je odporné… Veď mu k narodeninám venoval mŕtvu žabu! Tomu si ty na vine, že žijeme takto!“ zahriakne starý Hudson svoju ženu Aaren, mávne rukou: „Ja by som ho najradšej zabil! Na toto nemám žalúdok! Vyženiem ho z domu!“ Zdrapne nevedomého Ollieho pod pazuchu a káže mu, nech sa oblečie. Opúšťajú kuchyňu a starý kľaje popod nos.

              „Ej!“ nasleduje ich matka so slzami v očiach. Udrie Ollieho po zadku…. „Prečo si to urobil?! Čo som komu spravila? Zdá sa, že naozaj pohár hnevu pretiekol…“

              „… skáče žaba, skáče žaba, skáče žaba…. keď tá lopucha je taká pekná… našiel som ju kúsok vonku, pod dlevom! J-a som onému, onému Jozifovi, len chcel ulobiť ladosť!“

              „Ako vidíš, podarilo sa ti to!“ odvetí Jozif. Skrsla v ňom nádej, že sa brata otec dáko zbaví.

              Čo len budeme robiť? Premýšľa v duchu Aaren. Takto to ďalej nejde. Vzdať sa dieťaťa? Ale kam s ním? Kam že len s ním… „Kam ho vedieš?“ pýta sa otca: „On rozumie, že sa čosi deje!“

              „… skáče žaba po blate, kúpime jej na gate, …“

„Idem s ním niekam ďaleko. Odvlečiem ho do hory!“

              „Ale plečo mama sa otec tak hne-vá?“ popytuje sa Ollie. „…lezie ž-a-b-a ….“

              „To nič synček!“ zaplače Aaren. „Všetko bude dobré!“ Opakovane v minulosti premýšľala nad osudom chlapca a opakovane ju vždy rozbolelo pri srdci. Mala ho rada, hoci ju hnevalo jeho správanie. Vzdať sa jeho opičej lásky by som snáď nakoniec aj dokázala! Slzy jej na tvári rýchlo uschli.

              „A-l-e ja nechcem ísť nikam, je mi zim-a!“ zvrieskne Ollie ako nepríčetný.

              „Obuj sa ty hotentót!“ zasyčí starý Hudson. „Zima mu je, práve teraz! Pche!“

              „Nie, nie… dajme ho radšej niekam do nápravného zariadenia…“ smúti Aaren. Smúti, ale asi len naoko. Sama nevie. A brat Jozif sa celý čas mĺkvo prizerá.

              „Ale keď… ale… kam to ideme?“ ozýva sa Ollie.

              „Ticho tam! Už som sa rozhodol!“ zavelí starý. „A vy dvaja tu mlčte, nech je vám život milý!“

—

Cesta nikam plynie pomaly. Z počiatku sa Ollie na zadnom sedadle trošku metie a spieva si popod nos. Otec potom zakúri, v aute je celkom príjemný teplý vzduch. Ako pozoruje chlapec z auta krajinu, všíma si stĺpy s elektrickým vedením, všíma si prvé kvapky dažďa na okne… Ja som pledsa nechcel nikomu ubliziť, neviem plečo tá žaba zomlela. Veď keď som ju chytil, bola živá! A krajina uteká kamsi preč, od myšlienok a od ľudí, stráca sa v tichu nových ciest a zákrut, po ktorých starý Hudson so synom prechádza.     

              Idú celé poobedie. Vonku je už tma, keď cesta naberá skalnatý ráz. Autom len tak hádže zo strany na stranu. Jama, skala, opäť jama… Nakoniec auto zastane. Hudson vyberá lampáš a káže Olliemu, aby vyšiel von.

              Kráčajú asi pätnásť minút krížom cez jesenný les. Bez chodníka, bez istôt. Ani mesiaca niet, že by im riadne prisvietil. Len lampáš… občas začuť akési zvuky. Spadne konár stromu na zem, zahúka sova, v lístí hromží lesný tvor.

              Starý Hudson potom zhasne slabé svetlo a bez slova sa rozbehne preč od syna. Po asi sto metroch zastane, z hlboka dýcha opretý o strom a načúva, či nezačuje Ollieho krok. Nikde nič, akoby sa po chlapcovi zľahla zem. A tak istejší, zapáli opäť lampáš a smeruje k autu. Po chvíli automobil nájde, naštartuje a poberá sa sám na dlhú cestu domov.

„… skáče žaba po blate, kúpime jej na gate, na také, na aké, na zelené stlakaté…“