„Devätnásteho februára roku tisíc deväťsto osemdesiat šesť sa narodil pre našu vlasť slávny Iluškin Trombnojev. Tento spisovateľ si zasluhuje našu pozornosť. Od útleho veku sa venuje literatúre. V škole prezentoval veršovanky a podobne ako iné deti písal diktáty. Teraz, v tridsiatich šiestich rokoch, dostáva svetaznalú Vajerničovu cenu za literatúru! Píše hlavne rozprávky, no aj básne. Prosím, ctené publikum, privítajte nášho skvelého priateľa, pána Trombnojeva!“

              V sále je rušno. Všetci od trochu plachého Iluškina očakávajú zaujímavý rozhovor, čosi podnetné k zamysleniu. Veľa prítomných číta jeho knihy a tak sa veľmi tešia z reálnej prítomnosti tohto zaujímavého muža. Iluškin však naopak nechce podobné zviditeľňovanie sa. Cíti sa nesvoj a v sluchách mu duní. Čosi akoby na mňa liezlo… A tu v divadle Na záhrobnej v Prešporku sa mu silne potia dlane a na čele sa mu objavujú vlhké kadere. Publikum, ktoré len matne v žiari reflektorov sleduje, ho víta silným potleskom. Moderátor sa usmieva a posmeľuje v lícach trošku červeného Iluškina ku konverzácií v pripravených kreslách. Ukazuje mu rukou, ako a kam si má sadnúť:

              „Ako sa máte, pán Trombnojev? Dnes je to pre vás veľká chvíľa!“

              Načo som sa to len dal…premýšľa.„Ďakujem za opýtanie. Mám sa dobre… teda…“ zazdá sa mu, že sa roztočil navôkol celý svet. Iluškin cíti veľkú trému. Trochu akoby mu začalo mykať v tvári.

              „Nie je vám niečo?“ pozrie sa ukvapene hneď z úvodu rozhovoru na spisovateľa moderátor.

              „D-d-dal by som si trošku vody!“ zašepká autor kníh a nemotorne siaha rukou k stolíku, kde je položený pohár.

              „Veď nemusíte mať obavy, pán Trombnojev… To je len krátky rozhovor!“

              Iluškin sa napije a oprie si v kresle chrbát. Chvíľu akoby zmeravie. Stále mu myká kútikom úst a v hlave mu duní. Počuje vlastný tep narážať v spánkoch, čo ho mätie. Niečo so mnou nie je v poriadku. Aj vidím nejako zdvojene!

              „Nie je m-m-mi dobre!“ a tupo zvesí vo veľkej sále divadla hlavu. V kresle sa celý akoby zmenšuje. Z pléna sa začnú ozývať začudované vzdychy.

              „To je v poriadku. Nemusíme robiť tento rozhovor, ak sa necítite dobre!“ Len čo moderátor dopovie vetu, Iluškinom začne metať. Padá zo sedu rovno na zem pred divákov, má napäté ruky a nohy, trasie sa a na tvári má v okolí úst penu. Ľudia v sále sa začnú prestrašene mrviť, až niekto zakričí na vyjaveného moderátora:

„Tak pomôžte mu, neseďte tam!“

„Áno, potrebuje lekára!“ kričí iný. Na nohaviciach sa Iluškinovi objaví mokrý fľak od pomočenia sa. Všetci v sále majú vypnuté mobilné telefóny, predsa len pribehne ktosi zo zákulisia s mobilom v ruke a volá pohotovostné číslo. Na pódium prichádza Iluškinova manželka Boľka aj s oboma synmi.

„Držte mu hlavu, pán moderátor!“ upozorňuje akási neznáma žena prichádzajúca z publika. „Som zdravotná sestra, už som sa s podobným stretla… je to zrádnik!“ A hneď sa aj pýta Boľky: „Mal už niekedy podobné problémy?“

„Nemal sestrička, vidím to u neho prvý krát!“

„Môj ty Bože!“ prevzdychne si moderátor. „A priamo počas odovzdávania ceny.“ Zo zákulisia potom prináša ktosi deku a pokladajú ju trasúcemu sa mužovi pod hlavu. Všetci netrpezlivo čakajú na lekára. Ten prichádza do desiatich minút, vyzvedá čo sa stalo, pozrie sa na pacienta a hneď mu podáva injekciu. Iluškin síce leží stále na zemi, no viac sa netrasie. Dýcha normálne a vracia sa mu do líc aj farba. Doktor mu zmeria pulz a prikáže naložiť muža na nosidlá. Potom spadne opona a v sále sa rozhostí príšerné ticho.

Prešpork, teda bývalá Bratislava, sa opäť premenoval. Znalci usúdili, že to bude asi z politických dôvodov. Krajina sa už dekádu opäť nachádza pod krídlami Rakúskej veľmoci. Iluškina si po spomínanom incidente nechajú v nemocnici. Boľka za ním prichádza do špitála tentokrát sama. Chce sa porozprávať aj s ošetrujúcim lekárom. Keď dorazí na izbu, jej muž vyzerá schudnutý a spí. Zavolá na sestričku. Chce sa čo najskôr rozprávať s lekárom.

„Viete, pani Trombnojevová, váš pán manžel je vo vážnom stave. Bohužiaľ vám musím oznámiť, že ten epileptický záchvat vznikol na podklade novotvaru, ktorý mu rastie v lebke.“ Boľka zavzlyká, s očami pokropenými chladnými slzami díva sa na doktora, ako jej rozpráva túto novinu. Po chvíli sa zmohne na otázku:

„A dostane sa z toho?“

„To by sa musel stať zázrak. Viete, ten nádor je zhubný. Operácia by mu nepomohla.“

„A koľko sa ešte dožije?“

„Myslím si také dva mesiace. Rastie mu tam už dosť dlho. Mrzí ma to, pani Trombnojevová.“

Po týždni púšťajú Iluškina z nemocnice. V rukách poriadne nič neudrží. Hlavne ho trápi pravá strana tela. Nemôže si zaviazať ani šnúrky a keď sa snaží niečo povedať, vyznie to ako slovný šalát. Postupne, ako idú dni, rodina sa mu venuje, koľko sa len dá. Zriadenec divadla prináša dodatočne spisovateľovi a jeho rodine Vajerničovu cenu. Je to sklená soška, ktorá vyzerá ako okrídlený anjel.

Iluškin sa dozvedá pravdu o svojej smrti i o dĺžke svojho mizerného života. A keďže sa mu občas aj hlava točí a je mu na vracanie, užíva pravidelne lieky, ako mu boli predpísané. Aj napriek chorobe sa diví svojmu oceneniu. Stíska ho ľavou rukou a chvíľu sa zdá, že sa aj usmieva. Premýšľa, že okrem tejto sošky a niekoľkých svojich kníh s rozprávkami svojej rodine po smrti nič nezanechá. Všetko ostatné sú len nezmysly! Potom po mesiaci v spánku umiera.

Na cintoríne sa stretne celá rodina a prídu aj niekoľkí obdivovatelia autora. Na náhrobku je vytesaný úryvok z jednej z jeho básní:

Mladý som sedel s rukami za hlavou

Vnímal svet tvojich očí

A jeseň prihrávala mi farbami

Lásku nekonečnú do kostí…

              Po piatich rokoch od tejto príhody Iluškinove a Boľkine deti vyrástli. Vypytovali sa za tú dobu nekonečne často- krát mamy, prečo musel otec umrieť. I ťažko sa jej to vysvetľovalo: „Na starosť nemá nikto um!“ vysvetľovala im zmätene. Boh sa nám asi obrátil vtedy chrbtom, premýšľala občas. Takto sa pobrať na oný svet, v tak mladom veku! No život išiel ďalej. Ostala vdovou.

              Vradim Alexhščič, dávny priateľ, ju aj po tak dlhej dobe chlácholí:

              „Netráp sa už viac Boľka, život plynie ako tá voda v rieke. Aj tá musí vrážať o prekážky, droliť skalky, aby nakoniec prišla do cieľa.“ Cíti sa Boľka pri tomto mužovi zavše radostnejšie. Po mesiaci sa začnú spolu spoznávať bližšie. Dvorí jej, kladie ruku na rameno, i ju nežne hladí po chrbte ruky. Časom vzniká láska, iná ako s Iluškinom, zato tiež v tom období ožiari obom týmto ľuďom dni.

              Synovia Timuš a Kamuško už vyrástli. No aj napriek tomu tak ako v detstve, tak i teraz nechali sa počúvať svoju mamu, ako im číta otcove rozprávky. Sadnú si vždy do izby na gauč, uvelebia sa a započúvajú do hlasu svojej mamy. Keď mladí muži zavrú oči, ľahko si predstavia ich otca Iluškina, ako rozpráva svoje príbehy ústami matky. Akoby bol s nimi navždy. Aj preto raz Kamuško podotkne:

„My nového otca nepotrebujeme! Máme toho svojho. Tu žije, v knižkách!“ Oni dvaja chcú ostať navždy verní otcovi a nesúhlasia s maminou novou známosťou. Vtedy sa stane, že Vradim začuje, čo vyriekol Kamuško. Chvíľu počúva z predizby, ako Boľka materinsky číta už odrasteným chlapcom. K jej krásnemu jemnému hlasu pridáva sa radosť v očiach jej synov. Nikdy nebudem patriť do tejto úplnej rodiny!, zamyslí sa Alexhščič.

Obuje sa, oblečie si jesenník a odchádza z domu preč. Nikdy viac sa neukáže. Boľka síce dlhšie premýšľa, prečo ju nový muž opustil, no neskôr tomu porozumela. Láska k môjmu Iluškinovi ostane navždy večná. Budeme vďaka jeho rozprávkam navždy spolu.