Alfréd Ulita

(v roku 2009 – na pokračovanie)

Hneď ďalšieho dňa robíme zásadné rozhodnutie- odísť z Kathmandú do Pokhary, mesta ležiaceho západne, pod obrím masívom Annapurny. Dostať sa v hlavnom meste Nepálu do toho správneho autobusu dá cudzincovi zabrať. Musíme zapojiť všetky mozgové závity, aby sme bezpečne nastúpili, spolu s ďalšími cestujúcimi do toho správneho mikrobusu. Chaos, trúbenie, zmysly miestami zastreté pred okolím. Na stanici v Gongabu, odkiaľ idú spoje smerom na západ, je opäť obrovský smrad a existenčná tieseň. Ľudí je tu tiež ako maku. Dostávame nakoniec v jednom okienku budovy cestovný lístok, naložíme vzápätí na strechu naše batohy a sadáme si na zadné miesta. Ten lístok- viete. Pravidelné autobusy. Aj v týchto končinách sveta existujú linky, no o ich pravidelnosti by som pomlčal. Vzhľadom k zmenám počasia a častým zosuvom pôdy sa často autobus opozdí, niekedy sa nemusí vrátiť vôbec. 

Cesta plynie. Zo začiatku trávim čas zapisovaním si skutočností do denníka a pozorovaním Nepálu. Takého, aký je. Tým, že vôbec prvý- krát opúšťame kathmandskú kotlinu, vidíme krajinu z inej perspektívy. Stredné pásmo Nepálu je hornaté a poriadne členité. Cesta tečie niekedy popri veľkej horskej riave údolím, inokedy vystupuje na stráne. Veľmi radostným je zistenie, že je asfaltová, lepšia ako cesty v hlavnom meste. Zastávame v rôznych osadách, kde nás cez okienko oslovujú lámanou angličtinou predajcovia kokosu či malinoviek. Nie je problém v tom dusne niečo zjesť a osviežiť sa vodou. Horšie sú úseky, po ktorých ideme k večeru. Vzhľadom k častým monzúnovým lejakom v tomto období sú na ceste popadané veľké balvany a extrapotenčný šofér si to šinie po ceste veľmi rýchlo. V týchto momentoch neviem čo so sebou, Španiel ktorý sa rozhodol s nami prežiť, podotýkam prežiť tento výlet, sa modlí. To ticho pred búrkou nemá konca kraja. Mám obrovský strach o svoj život. Nie je to ani tak faktom, že sedím v autobuse, ale skôr vonkajšími podmienkami, ktoré imitujú príchod nešťastia počas každého chybného zakrútenia volantom. Po strastiplných posledných úsekoch jazdy však mysľou vytriezvieme, len čo sa dostávame na stanicu do Pokhary.

Je tmavá noc. Špinavá a tmavá. Mesiac nesvieti, obloha je zahalená mrakmi. Z každej strany prichádzajú k autobusu ľudia, obzrieť si nás, niektorí nás chcú odviezť do hotela taxíkom. Opäť taxikári- tí hnedí. Jedna radosť. Všetci sú v tej noci tmaví ako uhoľ. Strašidelné momenty v strašidelný večer na nástupišti kdesi v Pokhare, Pánu Bohu za chrbtom riešim nikdy nedohasínajúcou cigaretou. Je mi jasné, že si musíme zobrať taxík, pretože vôbec nevieme, kde sme. Po dlhej ceste sa mi s nikým nechce dojednávať. 

Rozhodnutie padne rýchlo: nastupujeme do prvého, ktorý nám núkajú. Taxikári v Nepále sú muži chudobní a doslova sa kopcujú, ktorý z nich bude môcť turistu odviezť, aj si pripočítať takpovediac po cigánsky niečo navyše. Tento nás vezie aj s batožinou k hotelu, jednému z mnohých, kde by sme mali spať, k hotelierovi s ktorým majú navzájom dohodu a známosť. Ako vystupujeme a vyplácame taxík, poberáme sa preč ulicami a hľadáme iné bývanie. 

Nám nikto nebude rozkazovať a organizovať život! Áno, v týchto fázach šialeného dobrodružstva cítim nekonečnú túžbu riadiť si ho sám. Nakoniec sa usalašíme v drobnej izbe dákeho hotela. Som absolútne unavený a vyhorený. Španiel, z ktorého po chvíli sedenia na terase vypláva, že je bisexuál, mi na pohode v tej chvíli rozhodne nepridáva. Prebieha chabá hygiena v sprche, cigareta na terase a nekľudný spánok. Opäť mi je akosi nevoľno. Ešte viac vzdialený od domova, ešte komplikovanejšia cesta domov, neistejšia, ešte viac stratený.

Na druhý deň je ale všetko akési veselšie. Po zobudení kráčame cestami Pokhary a pozorujeme ľudí, ktorí podobne ako aj v Kathmandú, nosia na vlečkách a chrbtoch rôzne náklady. Sú rovnakí, sú to tiež Nepálci. Niekedy ma už celý Nepál s nápismi Peace and Love začínal pekne štvať! Je zložité len tak si sadnúť a precitnúť do tej svojej polohy, v ktorej je človeku príjemne, keďže sa neustále musí konfrontovať a stretávať s niečím novým. 

Ako prvé sa rozhodneme nájsť si nové ubytovanie, niečo vlastné, za vidna, podľa určitých emočných zásad a konkrétnych chutí. V Lumbini rezorte vyzerá bývanie presne nám ušité na mieru. Chalani sa veľmi tešia z gitary, ktorá visí nemo na stene pri recepcii. Zložíme si batohy, zapálime cigaretu, na chvíľku len tak leňošíme a neskôr vychádzame opäť do ulíc niečo dobré zjesť- teda ryžu. 

Jeme v jednom z domcov, ktoré sú na hlavnom ťahu mesta, prehliadame si tunajšie zákutia, oboznamujeme sa s novým terénom. Vymieňame si pohľady, pozorujeme okolitú krajinu, život na nepálskych uliciach. Po jedle sa presúvame k jazeru Phewa Tal, jednej z najkrajších turistických atrakcií regiónu. Keď sa vyjasňuje obloha a ustúpi slabé mrholenie, objavuje sa pred nami na horizonte obrovský vrchol Machapuchare, v ktorého tieni ležia okolité rokliny, úžľabiny a kotliny. Javí sa nekonečne vzdialený a mohutný. V sprievodcovi čítam, že jeho vrchol sa nachádza vo výške šesťtisíc deväťstodeväťdesiattri metrov nad morom.

Práve vtedy trávime čas neďaleko jazera a premýšľame, či si  požičiame loď na plavbu. Po chvíľke sa však roztrácame do okolia, každý na vlastnú päsť, fotografujeme a užívame si prítomný okamih. Neďaleko leží chrám, v ktorom práve prebieha modlitba. Domnievam sa, že celý komplex aj s okolitými stavbami je zasvätený Krišnovi, jednému z najobľúbenejších nepálskych hinduistických bohov, ktorý je zobrazovaný ako chlapec modrej pleti s píšťalkou. Z chrámu ku mne doliehajú  zvuky bubnu a rituálneho tanca, zdá sa cez otvorené priestranstvo, že tento druh stretnutia vedie hlavný veriaci, muž v turbane a dlhom oranžovom plášti. Po krásnych zážitkoch vedľa jazera, kedy sa postupne začína stmievať, si ešte vychutnávame výhľady na horské masívy Himalájí a rozprávame sa s kamošom, že určite pôjdeme z Kathmandú na trek do hôr. 

K večeru sa premiestnime do miestnych podnikov, najeme sa a dáme si občerstvujúce lassi- jogurtový nápoj. Je mi vlastne úplne čudne, no nedá sa nič robiť. V jednej reštaurácií práve hrá živá kapela, posadáme a vypočujeme aspoň chvíľu prílev tónov citary. Po príchode do hotela si vybaľujem veci a plný dojmov z celého dňa, púšťam sa do písania. Chalani sa zatiaľ stretnú s akýmsi japoncom, ktorý tiež býva v našom apartmáne. Sadnú si na veľkú terasu a začnú spievať. Naopak chlapci z hotela, ktorí tu pracujú, sú ešte veľmi mladí, veľa sa zapodievajú mobilnými telefónmi, čo hnevá Španiela. Potom prinesú gitaru a spustí sa neskorá večerná hra pod jedným z najvyšších masívov sveta. Je zaujímavé, že aj v nočnú hodinu cítim vo vzduchu hory a chlad, ktorý od nich prichádza. Nielen chlad, ale aj tajomstvo. Tajomstvo právd tohto sveta, tých najtajnejších želaní a očakávaní, z lona čistej no prísnej matky prírody. 

Japonec celkom obstojne komunikuje po anglicky a vysvetľuje, že Nepál je len jedna z krajín, v ktorých sa zdrží. Chystá sa následne do Indie a na Nový Zéland, kde bude pracovať…. Celé je to len nejaký výmysel, presnejšie nezmysel. Tento človek s gitarou polepenou akýmisi obrázkami hinduistických božstiev je predsa v našom veku a trávi svoj život sám na cestách. Oblečenú má len dáku košelicu a modré nohavice podobné sukni. Všíma si následne so zbožnou úctou rastlinu konope zasadenú v kvetináči. Občas si pofajčí marihuanu či cigaretu. Hrá piesne od Beatles či Johna Lennona, len tak medzi rečou niečo utrúsi a opäť sa zahĺbi do čarovania tónov. Neskôr sa o hru na gitare postará môj kamoš a Španiel krásne spieva. V zásade celá cesta toho dňa končí niekde tu. Postupne, podobne ako aj mladí chalani z hotela, odchádzame po jednom do svojich postelí a v pohode zaspávame.

Ďalšieho rána je v Pokhare krásne slnečno, rozhodneme sa preto vziať si do prenájmu motorky a previezť sa po okolitej krajine. Na nábreží, kde ich prenajímajú, musíme počkať na kamoša, ktorý si zabúda v hoteli slnečné okuliare, zatiaľ sa rozprávame so ženami z Tibetu, ktoré v týchto miestach predávajú ozdobné suveníry. Premýšľam nad revolúciou, ktorá sa udiala v Číne, premýšľam nad ženami v exile a je mi smutno, že tak krásna a rozmanitá kultúra zaniká pod vplyvom cudzích ideí.

 Potrebujeme si všetci aj trošku schladiť vetrom hlavy a len tak si pojazdiť. Požičiavame motorky, dva staré mopedy modrej farby s plnou nádržou benzínu a vydávame sa na cestu, najprv k Svetovej pagode mieru, týčiacej sa na kopci nad mestom. Ako prichádzame pod kopec, odparkujeme motorky a kráčame asi pol hodinu hore do kopca pešo. 

Na trávnatej ploche okolo pagody vysedáva veľa ľudí, poväčšine domácich, no nájde sa medzi nimi aj ďalší zblúdený Američan či Francúz. Sedíme v kľude na tráve, vypočujeme si niektorých predajcov hašišu, či by sme nechceli ako mak odkúpiť, počúvame spev vtáctva prichádzajúci z okolitých krovín a pozorujeme pestrofarebné motýle vznášajúce sa nad okolitou zeleňou. 

Cestou späť k motorkám fotografujem, so Španielom sa kúpeme v čistom potoku, neskôr kráčame ďalej dolu kopcom, po širokej ceste. Ako prichádzame k mopedom, zbadáme partiu malých frackov, ako sa nám snažia pomocou hadičiek ukradnúť benzín. Hej!…. Keď nás zbadajú, rozutekajú sa na všetky strany, s úškľabkom na tvári. Smiešne. Zisťujeme, že sa im nepodarilo veľa ukradnúť a preto môže naša cesta pokračovať smerom k vodopádu Devi. 

Krásne miesto s čistou vodou poobzeráme, pokocháme sa čistotou okolia, ktorá padne fajn po toľkých dňoch strávených v mestách. Len chvíľku tam pobudneme a presúvame sa k netopierej jaskyni, kde na jej dne tróni Šivov lingam, symbol mužskej plodnosti, ovešaný všakovakými kvietkami, obsypaný farbou a peniazmi. Našťastie nás netopiere ignorujú. 

Ďalšie momenty sú celkom príjemné, týkajú sa jedla. Zastavíme v jednom pohostinstve a objednáme si taštičky Mo-mo, posedíme, uvažujem a píšem si do denníka o bizardnosti sveta, v ktorom sa nachádzame. Nie je mi jasné, ako nás Európanov Nepálci vnímajú. Zdá sa, že sme pre nich ozajstnou atrakciou, zároveň ľuďmi, ktorí prinášajú do krajiny zisk. Veľké percento ľudí tu žijúcich je negramotných. 

Po jedle štartujeme mopedy a vraciame sa späť k jazeru, kde ich v dobrom stave vraciame, pochodíme ulicami Pokhary a prichádzame späť do našej ubytovne, do nášho hotela, kde prebieha scenár podobne ako večer predtým.

Keď sa zobúdzame do ďalšieho rána, chceme sa dostať čo najrýchlejšie do člnu, lebo vyzerá, že bude pršať monzún. V strede jazera Phewa Tal je drobný ostrov, ktorý domáci výstižne pomenovali vtáčí. Po jedle sa presúvame k lodiam, do prístavu, kde si požičiavame na niekoľko hodín drevený člnok. Miesto je okúzľujúce a čarovné. Na vtáčom ostrovčeku leží drobný chrám, svätyňa so soškami posypanými farbou a ryžou, horí tu veľké množstvo vonných tyčiniek a kam sa človek pozrie, všade sedia či poletujú holuby. 

Kamoš a Španiel chcú fajčiť v jednom zákutí jazera hašiš, ktorý si medzičasom zohnali. Tak stojíme kdesi v lagúne. Je mi čudne, pozorujem situáciu, pofajčievam cigaretu.

Plavíme sa na opačný breh Pokhary, kde  na chvíľku vystúpime a kvasíme na brehu. Po týchto zážitkoch sa spokojne vrátime späť do hlavného prístavu, kde odovzdáme čln a poberáme sa do mesta na nákupy suvenírov, niečo zjesť a užiť si záverečný večer v Pokhare.

Aj tie suveníry… viete. U nás doma často-krát nemajú hodnotu. Ľudia kupujú veci, aby ich vyhadzovali. Tešiť sa z maličkostí začína byť nemoderné. Tam v Pokhare, tam suvenír znamenal niečo iné. 

Ďalšieho dňa je čas obchodu. Dostávame sa na stanicu a objednávame si miestenky do Kathmandú. Cesta späť plynie vo väčšej jednoduchosti a pohode. Tento autobus nejde tak rýchlo. Hodne premýšľam a pospávam. Zastavíme  len jediný-krát, na mieste vyzerajúcom ako v rozprávke. Predávajú tu solené rybičky z neďalekej rieky, nápoje a vodu, po nepálsky pání. Objednávame si čaj Masala a prehodíme pár slov s domácimi chalanmi o raftingu na neďalekej rieke. Už vtedy sa kamoš sťažuje na človeka, sediaceho vedľa neho v autobuse, strašne zapáchajúceho a stále sa k nemu tlačiaceho. Neskôr si sadá k nám dozadu… že to jednoducho nemôže vydržať.

Táto osoba prichádza neskôr za nami, začína si zapaľovať v autobuse cigaretu, pýta od nás oheň, vôbec neberie ohľady na spolucestujúcich. Je celkom vtipné, keď si k nám v poloprázdnom autobuse sadá a len tak zaspáva. Osamelý pútnik Nepálec s nevyberanými spôsobmi. 

Po úmorne dlhej ceste autobusom sa konečne ocitáme v Kathmandú, kde vystupujeme na stanici a predierame sa davmi ľudí, ktorí aj toho dňa robia presne to isté. Sedia, ležia, predávajú, nakupujú, jazdia na motorkách či autách rôznych prevažne východných značiek, s polepenými bôžikmi a nápismi I love Nepal. Prechádzame na našu ubytovňu v Maharajgunj neďaleko nemocnice, sadám si do kuchyne a píšem ešte niekoľko postrehov do denníka. Potom odchádzam spať.

Ďalšieho dňa na žiadosť Španiela navštívime vyššiu spoločnosť. Rozhodneme sa prejsť po Kathmandú a sadnúť si na rozlúčku pred naším odjazdom do niektorého podniku. Kráčame temnými ulicami, nahlas spievame, zakopávame o niekedy veľmi dotieravé mestské psy, prechádzame úzkymi uličkami vedľa starých chatrčí až na okružnú cestu, tam nachádzame malý obchodík, nakúpime si víno a čosi tvrdé, sadáme si na betónové schody a pozorujeme nočný život na uliciach. 

V tejto štvrti sa nič konkrétne nedeje, bez poriadneho pouličného osvetlenia vedia slnkom vyhriate ulice mesta prinášať občas hrôzu. Po chvíľke rozvíri prechádzajúce auto prach, opäť svetlá kresliace do neho obrazce zhasnú…. Sedíme tam hodnú chvíľu a rečníme o našich rodinách, nostalgicky spomíname na časy na Slovensku či v Španielsku. Už ani nemám príliš obavu, že by som sa raz domov nemal vrátiť. Všetko začína brať akýsi istejší ráz, hlavne keď už sme v hlavnom meste štátu celkom zorientovaní. Španiel je fajn človek, obetavý medik, ktorý sa v živote istotne uchytí. Temperamentný mužík so svojimi vlastnými definovanými životnými zákonmi. Isté je, že nás má rád a my jeho a ak sa už neuvidíme, tak bolo mi cťou, človeče, brázdiť s tebou cesty Nepálu. 

Odrazu sa pred nami ocitne veľký vojenský jeep a vyskočí z neho niekoľko policajtov, ktorí sa rozhodli dať nás do laty. Nepáči sa im, že sedíme na ulici na zemi a popíjame, preto nám to, našťastie bez násilia, zavrhnú a posielajú nás kade- ľahšie. O pár metrov teda na rohu okružnej zbadáme perfektný lokál. Teda, aspoň si to myslíme. 

Prechádzame dverami do miestnosti, v ktorej všetko trilkuje na zeleno a všade za stolmi posedávajú mladé dievčiny, podľa všetkého voľnejších mravov. Usalašíme sa za jeden stôl a už aj začínajú k nám prúdiť ich slová, olizovanie si pier a prosby o drink. Vzhľadom k vyšším cenám si dávame niečo skromné, trošku sa posmejeme na okolnostiach a opustíme podnik s názvom Záverečná. Potom len lamentujeme, brázdiac v podnapitom stave ulice Kathmandú, nad okolnosťami a premýšľam, aké je to niekedy potupné pre ženu žiť v tunajších podmienkach. Aj keď si žiadna z nich nesťažuje, myslím, že niektoré snívajú o lepšom živote kdesi na západe. 

Presúvame sa ešte na internát za chalanmi medikmi, ktorých sme náhodou stretli po ceste do apartmánu. Podľa ich správania som nenadobudol dojem, že sa držia striktných náboženských dogiem. Miesto mi pripomínalo zverinec. Taký prirodzený, viete… Tomu sa nedá rozumieť. Sedíme s nimi iba chvíľu, veľká únava začína padať na viečka, presúvame sa následne do ubytovne, pospať si.