Alfréd Ulita

(v roku 2009 – na pokračovanie)

Keď nám končí dvojtýždňová stáž, núkajú nám tamojší medici výlet do národného parku Shivapuri. Na túto menšiu túru sa vyberáme len obmedzená skupina, pričom Španiel ostáva v meste. Nechce sa zúčastniť, nerozumie si dobre s našim kontaktom. Národný park Shivapuri je situovaný na okraji kathmandskej kotliny, leží približne dvanásť kilometrov od hlavného mesta a úradmi bol vyhlásený za deviaty národný park krajiny. Pri vstupe dostávame povolenie a krátku brožúrku. V nej čítam, že park leží v tranzitnej zóne medzi subtropickou a tropickou klímou. Vegetácia pozostáva z rôznych druhov stromov vrátane borovíc, dubov a rododendrónov, v závislosti od nadmorskej výšky a polohy. V divočine je možné spozorovať čierneho medveďa, leoparda, rysca bahenného či makaky. V oblasti žije okolo tristojedenásť druhov vtákov, vrátane deviatich chránených druhov, stodva druhov motýľov a stodvadsaťdeväť druhov hríbov. Park je jedným z hlavných zdrojov pitnej vody pre celú kathmandskú kotlinu, studňou pre ľudí žijúcich v aglomerácií Kathmandú. Zároveň slúži na odpočinok pre hinduistov a budhistov. Zo severnej strany môžu návštevníci zažiť krásne výhľady na vysokánske Himaláje. Naši nepálski sprievodcovia volia destináciu Chisapani, odkiaľ má byť vidieť vysoký masív najvyšších hôr sveta. 

Cesta plynie v pohode. Kráčame do kopca, zaujímavým členitým prevažne kamenným terénom, turistickými chodníkmi vyššie do hôr. Je potrebné prekonať niekoľko prekážok: strach z divokých zvierat a divočiny ako takej, odstraňovať jazykové bariéry našej multilinguálnej spoločnosti a hlavne prijať dostatok pitnej vody v tropickej podnebnej klíme. Tešíme sa zo spoločnosti druhých ľudí, ktorí s nami putujú. Kontakt a jeho priatelia sú vodcami. Kráčame po boku dievčaťa zo Švajčiarska, ďalšieho z Francúzska a po boku medika Rakúšana, ktorý pôsobí, že je tu omylom. Občas sa pristavujeme pri chate, kde je možné dať si občerstvujúci nápoj či niečo malé pod zub. Veľa nerečníme, prioritou je kráčanie. Na úzkom chodníku nestretávame až k cieľu podozrivé živočíchy, ktoré by nám mohli ublížiť. Cestu lemujú papradiny, duby, celé háje vysokých pínií. Prechádzame popri neobývanej tehlovej, na oranžovo-bielo natretej usadlosti. Veľa fotografujem. Kráčame popri hájoch rododendrónov, až k večeru prichádzame do cieľa, do malej dedinky, akéhosi autonómneho budhistického kráľovstva Nepálu. 

Vidieť Himaláje. Síce sú zakryté oblakmi, sú tam- v diaľke. Viete, je to ako magnet. Niečo staré, čo tu je veľmi dávno. Ten moment je nosný, vtiera sa až pod kožu. 

Kontakt vybavuje bývanie v jednom z miestnych hotelov, kde si sadáme do spoločenskej miestnosti za stôl a začíname sa, riadne vyhladnutí, kŕmiť ryžou a jedlom, ktoré pripravila žena domu. 

Pri jedle sa vedú energické rozhovory, ktoré menežujú hlavne Nepálčania. Rozdávajú na všetky strany spŕšky, niekedy aj milých a štipľavých slov, s cieľom rozplynúť nami navodenú cudzokrajnú, trošku unavenú a trúchlivú atmosféru. Náš kontakt vyzýva chlapčiska z Rakúska, že ak nezabudol jesť, piť a spať, mohol by aj spievať. Rozprávajú o ružiach a tŕňoch, tak to s láskou chodí všade vo svete. Po výdatnom jedle, kedy do seba zmastíme celý dhalbat-tarkari aj s nekonečným množstvom chutnej ryže rukami, začíname popíjať delikátny tradičný tvrdý alkohol dhaj-kadte, s ktorého mi postupne začína stúpať do hlavy. Na zlepšenie nálady začíname spievať piesne, či už slovenské, alebo nepálske, pridáva sa aj dievčina z Francúzska. Celé toto zhromaždenie nemá háčik. Len splynúť a uvedomiť si, že všetci ľudia k sebe patria, aj napriek kultúrnej a tradicionálnej vzdialenosti, ktorá ich oddeľuje. Veľa popíjame, neskôr vychádzame pred chatu na cigaretu, do drsného horského počasia, kde domáci fajčia marihuanu a pri splne mesiaca, ktorý vykúka spoza mračien, postupne po jednom poodchádzame do svojich izieb. V tej našej, kde spíme s kamošom, je na stene význačný plagát s nápisom There’s no cosmetic for beauty like happiness. Spí sa nám výborne, občas počuť nárazy vetra o plech niekde vonku, občas sa opiera aj do nášho obloka.

Keď sa ráno zobúdzame, je na čase po malom občerstvení v podobe západných čokoládových tyčiniek a coca-coly rozlúčiť sa s domácimi, zaplatiť hotel a vybrať sa cestou ďalej, inou, smerom späť do Kathmandú. Vyplácame hotel. Keby som mal celú noc zhrnúť, bol to pre mňa veľmi silný zážitok pospolitosti. Vzájomné vzťahy neupevňoval len alkohol, ale aj vonkajšie zázračné podmienky. V osade Chisapani sa nachádza niekoľko iných domcov, v ktorých žijú ľudia. Z rána vidieť ženy, ako presýpajú ryžu na misiach, pasú sa naokolo kozy, vzduch vonia horstvom a zeleňou, čerstvosť momentu umocňujú budhistické vlajočky ponaťahované pomedzi jednotlivé ľudské obydlia. So slovami dhanjabat, hadžur lai betera derai kuši lágjo, ako sa po nepálsky povie ďakujem, bolo mi cťou sa s vami stretnúť sa lúčime a odchádzame na svoju ďalšiu púť národným parkom.

Cesta späť do Kathmandú začína nečakaným zážitkom, kedy vidíme pristávajúci vrtuľník záchrannej služby na úpätí jednej z hôr, kde treba naložiť ranenú, prípadne ťažko chorú osobu a previezť ju do nemocnice. Je jasné, že ak sa tu hore v horách niekomu niečo stane, je problém s dopravou a riadnym ošetrením, poplatky za vzdušný prevoz sú veľmi vysoké. Kráčame následne nižšie, krajinou tvárnou, divokou, panenskou prírodou. 

Pozorujem skalky, skaly, i väčšie balvany. K usadlostiam prichádzame až podvečer, kedy naša cesta začína viesť cez pláne ryžových polí, s riadnymi vystavanými bahnitými ostrovčekmi. Ešte nižšie, kde je veľmi vlhko, narazíme na celé háje výrazne zelených bambusov, ktoré sú pastvou pre oči. Povedľa obydlí sú záhradky, kde domáci pestujú kukuricu, konope, zemiaky, prípadne pohánku. V jednom pohostinstve u rodiny sa zastavujeme a sadáme si na krátke občerstvenie po dlhej chôdzi. Ako neskôr schádzame do nižších polôh, cesta začína naberať strmý ráz a začína sa zvečerievať. Keď sa ocitáme v skoro úplnej tme, kedy naše údolie osvetľuje iba mesiac, kráča sa o poznanie ťažšie. Oceňujeme pripravenosť domácich, ako nebadane vyberajú zo svojich trekingových súprav lampáše. Po dobrej hodinovej chôdzi tmou sa dostávame do dedinky, ktorá vyzerá ako vystrihnutá zo stredoveku. 

Mám dosť veľký strach o svoj život, pretože opäť, na každom kroku pobehuje nestrážený pes bez obojka, ktorý by teoreticky mohol mať aj besnotu, okrem toho v týchto stredovekých zákutiach číhajú na turistu sošky božstiev, ktoré vedia niekedy nahnať úzkosť, presnejšie existenčnú tieseň. Viete, ten pocit, že sa to deje vám, len ste tak ďaleko z domu, na mieste ktoré snáď ani nie je zakreslené na mape. Mystické zákutia a hrôzostrašná atmosféra osady je ešte umocnená svetlom z okolitých kutíc, sviečkou, ktorá osvetľuje vchody. Po zemi sa váľajú odpadky a zhnitá zelenina, z tunajších trhov. Po chvíľke chôdze nás však kontakt dovedie k autobusu, do ktorého s ubolenými nohami nastupujeme a sme vezení späť k nemocnici Tribhuvana, späť do nášho nového bydliska. 

Cestou mi klipkajú oči, pozorujem nočnú v tichosti ubiehajúcu krajinu, pri natriasaní sa autobusu vnímam plynutie svojich myšlienok, pohodu a pokoj po dobre vykonanej turistike. Postupne, ako prichádzame do mesta, jednotliví medici začínajú na rôznych miestach vystupovať. Až nakoniec príde rada na nás. Utiahneme sa známou cestou popri veľkej skládke odpadu až do apartmánu, kde nás už čaká náš Španiel. Porozprávame mu o výlete a ideme čoskoro spať. Šváby, ktoré vídavať v našom apartmáne bežne, tento- krát nelomozia.

Cesta autobusom- javí sa nekoordinovane. Akoby bola len na báze dohovoru, nie som si istý či v tejto krajine jestvujú pravidelné linky. Skutočne sa to tak nejaví.

Tento svet je iný. Miestami sa človeku môže zdať, že je na inej planéte. Všetky tie zmeny, tie návaly radosti, situácie kedy treba presne skočiť na zem, nevzlietnuť. Telo sa prispôsobuje. Bol som následne viac chápajúci novému prostrediu. Viac som rozumel mentalite tých ľudí. Bojujú neustále o svoj život. Prvé dva týždne sme prežili v relatívnom zdraví. I keď prišli sračky, o akých sa nám ani nesnívalo. A používanie meditačných lôpt, ktoré sme si kúpili v opičom chráme, nami tiež zabalancovalo. Viete, tak vnútorne. Oddávať sa meditáciám bolo tiež niečo nové, čo som ešte nezažil. A prišlo to samo. Takže euforicky naladený s tým, že už to nejako dobojujeme. Síce som nevedel, čo nás ešte čaká. Ani to, že za skutočné pochopenie a šťastie je nutné bojovať.

A ty ako kamoš? Už aj prehovoríš? Vidím, že ťa tento svet podobne ako mňa unáša niekam. Niekam do prázdna, do rozprávky či ako to vlastne nazvať.