Alfréd Ulita

V malom meste Hráč žije istý Lehn Stopolka. Je to mladý dvadsaťdvaročný muž a je bozkávací panic. Celý jeho životný príbeh je vystavaný na rôznych sklamaniach v láske a na nedorozumeniach. Okolie by povedalo, že je to muž pohľadný, vždy elegantne podľa najnovších trendov upravený a oblečený a že má čosi ako iskru v očiach. Tá neraz popáli nejedno ženské srdce.

Lehn je teda švárny a okoliu sa nebridí jeho prítomnosť i vystupovanie. Často rozpráva na pobavenie svojho zväčša ženského publika vtipy a tie sa mu od smiechu niekedy ku kolenám hádžu. No nie je všetko také jednoduché. Lehn sa totiž nechce od malička bozkávať.

              Keď mal šesť rokov, spolu s rodičmi išli niekam na výlet. Pamätá si to len matne, no nejaká rodinná známa, istá nie veľmi príjemná žena, sa pri nich pristavila a pobozkala ho na ústa. Lenže aký to bol bozk! Priateľský? Tak vtedy uvažovať nevedel. A okrem toho- žena mala potreté pery rúžom a ten sa mu rozmazal po tvári. Niekto duše znalý by dokonca povedal, či toto stretnutie v detstve nezanechalo na Stopolkovi chorobné rany.

              Ako išli dni, kam sa len dostal a mal sa s niekým privítať či rozlúčiť, vždy ostal nesvoj. Bolo mu to akési nepríjemné. Premýšľal, či si to len nenahovára. Spotili sa mu vždy dlane a tvár mu obkreslil rumenec. Čo keď s tým ani ten bozk tej škaredej stvory nesúvisí?! Proste som taký. Je mi nepríjemné bozkávať sa na tvár. Lehn nerozlišuje, či sa má pobozkať s niekým blízkym, alebo len známym či priateľom. Proste zmeravie a nenápadne sa vždy pri lúčení vytratí.

              Je síce pravda, že hlavne pri rodinných stretnutiach sa tomu nedá vyhnúť. No aj vtedy premýšľa, čo sa tí ľudia toľko cucmú… Veď sme spolu skoro stále, načo tie bozkávačky. Nepoviem občas. Ale takto, denne ráno pri zobudení i pred zaspávaním dať mame bozk na líce?

              Okolie si všíma, že Lehn sa nerád bozkáva a že sa bozkávaniu vyhýba. No čo majú robiť, keď vždy zdúchne kade-ľahšie?! Nedá sa s ním o tom vôbec rozprávať! Niektorí ho i majú za čudného a neprispôsobivého.

              Teraz má Lehn Stopolka dvadsaťdva rokov a rodičia ho tlačia, aby sa oženil:

              „Ono je to pochopiteľné v tvojom veku hľadať si družku!“ s vážnou tvárou prehovoril otec.

              „Veď hej, oco, no žiadna tu teraz nie je. Raz sa iste pritrafí…“

              A tak plynú dni, kedy Lehn chodí ako obarený. No hej hej, frajerku, manželku si hľadať! No s ňou sa predsa tiež budem musieť bozkávať! Je z toho celý nesvoj. Dni plynú a on sa radšej stretnutiam so ženami vyhýba.

              Jedného dňa k nim zazvoní dávny rodinný priateľ Fredrick. Príde aj s dcérou Sohou. Je krásna na pohľad, v cope má poskladané dlhé svetlé vlasy a v lícach rumeň. Otec vyzve Lehna:

              „Vezmi ju do izby a ukáž jej svoje knižky aj akvárium!“

              Lehn poslúchne a Sohu vezme k sebe do izby. Síce spolu mlčia ako kury, sedia nemo a zahanbene, predsa len sa neskôr rozrozprávajú o akváriu:

              „Vieš no, chovám tam tieto neónky… To sú také ryby, ktoré pripomínajú neónové svetlá. A tento tu je prísavník. Riadny mi narástol, no nie?“ Soha sa len usmieva. Z výrazu jej tváre aj z jej postoja dá sa však vydedukovať istá náklonnosť k Lehnovi, ktorý je naozaj krásavec.

              „Keď budeš chcieť, môžeme ísť niekedy niekam na výlet. Poznáš Tvrdošijné bralo? Je to celkom pekný výstup tu z neďaleka. Vezmem ťa tam!“

              „Pôjdem s tebou rada, Lehn.“ odpovie trošku zamyslene mladá žena.

              Keď návšteva odchádza, Lehn si s Fredrickom podá ruku, no Sohu na líce nepobozká. Stojí bokom pri dverách a tvári sa, že je to takto všetko normálne. Soha je z toho trošku nesvoja, no v kútiku duše len mávne rukou.

              Toho dňa je teplé slnečné počasie. Na Tvrdošijnom brale nikto iný nie je. Deň prebieha podľa plánov. Lehn sa v spoločnosti Sohy cíti dobre, síce sa nepobozkali. I dávala mu celý deň najavo, že má o neho záujem. Čo bolo horšie, aj on cítil k nej vrúcnu lásku, až mu srdce v hrudi poskakovalo. Potom sedia na deke vedľa seba a Soha mu začína hladiť chrbát. I nahne sa k nemu a z toho pohybu dá sa vytušiť túžba o bozk na ústa. V tom ho zamrazí a vyskočí, akoby ho klince do päty bodali.

              „Ty sa nechceš so mnou bozkávať?“ pýta sa zamilovaná Soha.

              „Vieš…“

              „Prečo? Tak povedz mi prečo!“ Mladej žene sa do očí tisnú drobné slzy.

              „To nie je tvoja chyba. Proste som taký!“

              „Aký – taký?!“

              Lehn sa nemotorne pokutre vo vlasoch a zháči sa k odpovedi.

              „Veď mi povedz, čo je s tebou. Ty ma nemáš rád?“ zavzlyká Soha.

              „Ale mám ťa rád, len ja sa proste … ja sa proste nechcem bozkávať!“

              „Hm…“ odpovie Soha…: „A to už prečo? Čo sa ti nepáčim?“

              „Práveže sa mi páčiš. Ale mne je to proste nepríjemné. Tiež neviem, čo s tým mám robiť!“

              Soha si stiahne k členkom sukňu a narovná si v sede chrbát. „Veď poď si ešte ku mne sadnúť.“

              Mladému mužovi je to nepríjemné a obáva sa najhoršieho. Predsa len si sadne. Čo mám nakoniec aj robiť? Soha sa na neho uprene zadíva svojimi zelenými očami. „Veď sa neboj bozkov. Bozky sú to najkrajšie, čo v živote jestvuje!“

              „Ale ja sa nebo-ja sa nebojím bozkávania…“

              Soha si ho chápavo premeria:

              „Veď viem, že sa nebojíš…“ odpovedá s porozumením.

              „Či myslíš, že je to tým? Že sa hanbím bozkávať?“

              „No vieš, nie každému je to príjemné. Ja to poznám. Ja sa zas hanbím jazdiť obkročmo na koni. Vždy si myslím, že ma niekto sleduje.“

              „Ty si smiešna. Veď na tom nič nie je… Keby ťa aj niekto pozoroval…“

              „Tak vidíš. Ani na bozkávaní nič nie je.“ odpovie Soha trošku znudene a odkloní hlavu, akoby sa zapozerala do padajúceho slnca. Lehn si to všimne a síce so spotenou dlaňou, napriami ruku a jemne pohladí jej tvár. Tá sa v tom pohybe nakloní k nemu. A potom Sohu Stopolka pobozká na ústa. Keď sa pery dotknú perí, všetko stmavne a prichádza…čosi ako raj. Soha sa neskôr z jeho objatia nevie a ani nechce vyzliecť. Cíti, aký je nežný a jej ústam príjemný. Zotrvajú v bozku dlhšie, akoby si pomyslela.

              Od toho stretnutia sa Lehn Stopolka mení. Vždy, keď sa stretne rodina, alebo ide na návštevu k Sohe a Fredrickovi, rozdáva všade bozky. Ráno po zobudení, pri náhodných stretnutiach, mužom i ženám, ako aj pred zaspávaním. Bozkáva na pery, na líca, dokonca sa odhodlal aj na iné miesta… Ale len s milovanou Sohou.