Na Jarmovej ulici v malej dedine na okraji krajiny žila rodina Vojavojíčekovcov. Miesto bolo ako stvorené pre život- neďaleko statku boli lesy a široké pestrofarebné lúky. Otcom rodiny bol August Vojavojíček, hospodár, večne mĺkvy muž niečo po štyridsiatke, ktorý prebral hospodárstvo po svojom otcovi. Vzal si za ženu múdru Filoménu, ktorá si muža veľmi považovala, i keď mal aj on svoje muchy. Pracovala v miestnej škole, kde vyučovala spisovný jazyk.

Manželia Vojavojíčekovci nemohli mať dlho deti. Ťažkosti pripisovali záhade, nakoľko sa v ich rodinách nikdy podobné problémy nevyskytli. Avšak, keď to najmenej čakali, Filoména otehotnela a stali sa rodičmi. Pribudli im povinnosti. Práce na statku bolo požehnane. Za čias Augustových rodičov tu hniezdil dedinský bitúnok, chovalo sa okrem sliepok a zajacov niekoľko kráv. Keď August prebral panstvo, chov upadol. On sám sa radšej sústredil na pestovanie plodín. Rástol tu prastarý vinič, ovocné stromy či orech. Mal totiž inú náturu- v práci sa nepretrhol. Všetko rád nechával na prírodu a jej nemenné zákony.

Na ich spoločnej záhradke pestovala Filoména zeleninu, v drobnom skleníku sa jej červenali objemné paradajky. Statok bol vhodný na výchovu detí. Po prvom synovi prišiel ako z čistého neba syn druhý. Síce mali obaja rodičia svoj vek, tehotenstvo aj výchova prebiehali bez ťažkostí. Deťom sa na vidieku páčilo. Manželom veľmi pomohla babica, ktorá bola zároveň aj dojkou. Volala sa Mária. Priezvisko sa nedozvedeli.

Jediným zádrhelom bol August, otec rodiny. Filoména často v prvých rokoch deťom vysvetľovala, že otec spáva do poobedia kvôli únave. „On veľa do noci robil…“ Neskôr, keď deti podrástli, zvykli si, že s otcom jednoducho doobedie nebudú prežívať. A Filoména sa počas príprav obeda v kuchyni smiala. Zas spí, sedmospáč jeden. Zaujímalo by ma, čo robí po nociach. Je ako ryba- stále len mlčí. Akoby nad niečím vznešeným uvažoval… Práve v čase, kedy sa mala rodina stretávať k obedu, aby sa spolu jej členovia najedli, chlapci neraz začali zabŕdať do otca, ktorý ešte spal. „Kde je netopier?“ podpichoval Mišo, čo mamu rozosmialo. „Ako sa má náš nočný živel?“ pridal sa Milan.

„Nechajte otca na pokoji. Veď viete, aký je…“

„Ako môže niekto spávať do tretej poobede, mama. A to zámerne hovorím spávať a nie spať- nie je to len dneska!“

„To by som aj ja rada vedela. On bol vždy taký… Iného si ho ani nepamätám. Tak o ňom rozprávali aj jeho mamka a otec.“ K drevenému masívnemu stolu priniesla hrniec s fazuľovou polievkou a prázdne taniere. Ako obvykle jeden chýbal.

„Čo má otec zo života, keď stále spí.“ zalamentuje zasnene Mišo, nečakajúc odpoveď.

„Keby len to, no po nociach potom buntoší. Sedí na peľasti a popíja to svoje víno, čo umlel minulým rokom…“ ozve sa Milan znechutene. „Fazuľka je dobrá, mamička.“

„A to ako vieš… Čo ho sleduješ?“

„Ale nie, minule som sa náhodou zobudil… Čosi si mrmlal popod nos, hľadel do prázdna a v prstoch zvieral pierko.“

„Pierko? Asi potreboval čosi pracovne zapísať…“ zamyslela sa nahlas mama. Nehnevala sa na Augusta- majetok mali a musela uznať, že po neskorom zobudení sa o hospodárstvo postará. Rodinu uživil a len zriedka sa na niečo posťažoval.

„To je jedno. Ja taký nikdy nebudem… Čo máš aj ty zo života, keď tvoj muž stále drichme!“

„Ale už prestať!“ zahriakla rázne Filoména Milana. „…Ako to hovoríš o otcovi!…A jedz!“

Takto plynú dni, týždne, mesiace i roky. Z chlapcov sa stanú muži, hodní ženby. Nikto sa už nečuduje nad otcovým vyspávaním a po rokoch život beží, ako má. Chod statku prekvitá, August aj tohto roku predáva svoje víno do miestneho obchodu. Odberatelia domácich produktov sa zlietli ako včely na med- niekoľko bedničiek s ovocím je už prichystaných pre Joža Lanišiaka, dedinského roznášača. V meste sa vždy predalo viac! Jozef prichádza o desiatej doobeda, aby rozvozil červené jablká po kraji.

„Pekné dopoludnie, pani Vojavojíčeková. Ako máme dnes krásne… Prišiel som po tie jablká, ako som sa dohodol s Augustom. Môžete ho prosím zavolať?“

„Dobrý deň…Akoby som… August práve nemôže.“

„Čo sa niečo vážne stalo?“

Filoména je zvyknutá na rozhovor tohto druhu, preto stoicky odpovedá:

„Ale nie, manžel mal dlho do noci prácu, robil nejaký prepočet, ešte s prepáčením spí.“

„…to je pochopiteľné. Koniec-koncov, nemusí tu byť, bedničky naložím aj sám a peniaze vyplatím vám.“ Pokutre sa vo vrecku vesty, vytiahne mešec a z neho sto toliarov. „Nech sa páči, ako sme sa dohodli s Augustom. Len rýchlo skryte, aby obranári nevideli… Ešte začnú mrnčať!“

„Ďakujem, odovzdám mu. Nedáte si aspoň vodu? Čaká vás dosť práce. Keby tu aspoň synovia boli, tí by vám pomohli. No odišli do škôl. My si tu takto nažívame samy dvaja.“

„Vodu by som si dal. Ďakujem. A hneď sa aj pustím do roboty. A možno sa August zobudí a príde mi pomôcť.“

Jožo nakladá bedničky s jablkami do voza. Je teplo, zapriahnuté kone sa ovievajú chvostami a fŕkajú. Dnes nie sú mláky, pôjde sa mi dobre. Má čo robiť, debničiek je dostatok. Tento rok je od prírodenky žičlivó… Aj po hodine, kedy z neho tečie cícerkom pot, je stále sám. August neprichádza. Slnko vystupuje vysoko.

O asi sto rokov potom, čo prišiel Jožo Lanišiak po jablká je na Jarmovej ulici betónová cesta. Svet sa zmenil. Na statku u Vojavojíčekovcov sú staré jablone, prastarý vinič, niektoré stromy sú nové- tie, čo prestali rodiť, vytli. Pobehuje tu päť psov, pivnica je plná hrušiek, na rozľahlej záhrade sa pasú štyri kravy.

Ferdinant Vojavojíček má práve osem rokov, keď sa rozhodne aj napriek zákazu vyštverať na pôjd. Padláš, ako nazývali jeho starý rodičia toto miesto, stál tu už skoro dve storočia. Mohutné bukové hranoly podopierali strechu rovnako ako za Augusta. Ferko mal rád toto miesto- všade visia pavučiny, kopa prachu je uhniezdená v kútoch i na policiach, občas do priestoru pôjdu preteká lúč slnka. Páči sa mu, ako zvykne vravievať, „vôňa tohto miesta.“ Prejde ešte ďalej, ako sa kedy odvážil- až do zadného kúta. Keď bol Ferdo menší, bál sa. Teraz sa už nebojí. V tieni tu stojí stará skriňa, v ktorej nachádza šatstvo vyžraté od molí a regál s knihami:

„Tie sú ale krásne…A ako voňajú.“ prevraví nahlas. Ferko sa poprehŕňa v knižkách, prizerá sa k názvom, všíma si na niektorých prastaré písmo. Keď sa snaží šmátrať rukou za skriňou, či tam niečo nenájde, tá sa preváži a spadne. Ozve sa treskot. Moje nervy, do kelu! Síce je malý, no sily má dosť a tak nezaváha. Skriňu pomaly postaví na svoje miesto a knihy, čo z nej vypadli, postupne vkladá späť do regálu. Aspoň tu urobím poriadok…Určite si nikto nič nevšimne.

Pri upratovaní odrazu spozornie. Na zemi nájde akýsi objemný šulec papierov obviazaný špagátom. Keď ho zdvihne, zdá sa ťažký. Špagát sa pod tlakom pretrhne… Ferdinand si všíma papiere, ktoré pred ním rozkvitnú ako kvet- sú ožltnuté, krásne voňajú a je na nich čosi atramentom úhľadne napísané. Tie si vezmem so sebou. Budem si čítať.

Toho podvečera pri západe slnka sedí Ferko vzadu v záhrade v altánku sám a s citom listuje v starožitnosti. Okolo poletuje mucha, zabzučí, odletí, po chvíli opäť bzučí. Občas začuje akéhosi vtáčika, ako vyspevuje. Chvíľku sa zahľadí do diaľky, na stôl pokladá staré zväzky a mumle si popod nos:

 „Neuveriteľné! Tu sa píše: Napísal August Vojavojíček.“… Prezerá si pozorne prvú stranu diela… …Moje sny a snívanie… Venujem z lásky manželke Filoméne a synom za trpezlivosť. Ferko obdivuje krasopis. Síce si všimol drobné gramatické rozdiely, rozumie, čo číta. Pozrie na poslednú stranu… strana 2126 a v poslednom riadku je napísané: Zväzok písaný vo veškerej úhľadnosti v období medzi rokmi 1886-1915. Nahlas sa s napätím nadýchne a vydýchne. Dostáva akýsi strach, aby zväzky nepoškodil! O to viac je k listom papiera šetrný. Teda! To je veľa čítania! Následne si jemne olíže prst a prevráti titulnú stránku.

Jeho úcta ku knihám a starožitnostiam je zakorenená v srdci, zdedil ju po otcovi. Raz by som si chcel spraviť obchod a venovať sa opravovaniu starého nábytku- vysvetľoval jedného dňa rodičom pri obede. Teraz, pri prezeraní tejto starej knihy, si na svoj výrok spomenul.

Ferdinand bol vtipný a priateľský, zároveň podobne ako deti v jeho veku vyvádzal všakovaké huncútstva. S objavom sa pochváli rodičom, ktorí sprvoti nevedia, z čím zas prišiel. Keď uvidia hrubánsky šulec so zvitkami, neveriacky krútia hlavami. Blúdiac očami po starých fotografiách rodiny visiacich v kuchyni si predstavujú zašlé časy na statku:

„Viete, akú to má hodnotu?“ povie vážne Boris Vojavojíček synovi aj manželke.

„Veď áno, no čo s tým urobiť… Teraz sa už dá všetko… Keby sme len… Niečo už vymyslíme!“ zareaguje Borisova manželka Klára. Pochváli Ferka za nález, trošku sa nazlostí, že nedodržal zákaz a vyšiel na pôjd. Celý ďalší týždeň sa manželia prehŕňajú v stránkach tajomného zväzku, lúštia niektoré ľahko znehodnotené miesta, čítajú úhľadné písmo rodinného predka:

„Už to mám…“ prehovorí Boris: „Môj otec aj starý otec by boli určite radi, keby sme Augustovu knižku vydali. Starký ho občas spomenul. Údajne stále spal. Volali ho Sedmospáč.“ Po chvíli ticha opäť prehovorí so zatajeným dychom: „Všimla si si ten spôsob vetnej skladby? To vyjadrovanie? Hneď v pondelok ju odnesiem na posúdenie do Ústavu pamätí národa, ozvem sa aj vydavateľstvu, kde pracuje Rudo Omrvina. Možno múzeum… Mal by som však kontaktovať aj odbornú verejnosť- nejakého lekára alebo koho. Iste by pomohli a napísali pozitívnu spätnú väzbu. Veď písal o svojich snoch! Som dojatý, keď to čítam a zdá sa, že umelecká hodnota týchto spisov je nevyčísliteľná.“

O dva roky, teda v roku dvetisíc sedemnásť, stojí Klára pri poštovej schránke a nemo hľadí na obálku, ktorá prišla. Rozbehne sa ako o život do domu:

„Boris, Boris… Kde si! Boris…“

„Čo vreštíš?“ odvetí jej manžel prichádzajúc do predizby. Zavesí na vešiak klobúk a sadne si za stôl do kuchyne.

„To by si neveril… Je to vôbec možné? Prišiel nejaký list zo Spolku spisovatelia minulosti. Na obálke je napísané- veľmi dôležité!“

„Tak ho otvor! Na čo ešte čakáš…“ odvetí Boris a pomädlí si ruky. Do kuchyne prichádza aj Ferko, tlačí sa k mame, tá ho zahriakne, upozorňujúc na dôležitosť listu. Zagáni, presadne si k otcovi na kolená. „Tak čo je tam napísané? Prečítaj nahlas prosím…“

Vážení Vojavojíčekovci. S radosťou vám oznamujeme, že dielo vášho prastarého rodinného príslušníka, Augusta Vojavojíčeka, narodeného 1836 s názvom „Moje sny a snívanie“ získava najprestížnejšie a najváženejšie ocenenie za kultúrny prínos pre svetovú literatúru. Dňa 10. decembra 2017 príďte ako jeho pokrvní príbuzní do Štokholmu, kde bude tohto dňa galavečer s vyhlásením Nobelovej ceny za literatúru. Zároveň by sme vám chceli oznámiť, že po dôkladnom rozbore diela sa historici a kulturológovia niekoľkých krajín sveta zhodli a zaradili dielo vášho pozostalého do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva. Bližšie informácie sa dozviete v správnom čase. Gratulujeme v mene pána prezidenta, ako aj celého nášho kolektívu!             

                                                                    S úctou Marek Ťikinos

riaditeľ Spolku spisovatelia minulosti