Alfréd Ulita

V rodinnom dome Na vidomoči sa ozve tresknutie dverí: „No čaute! Ako sa dnes máte?“ Janko sa rýchlo vyzuje, topánky sa rozletia nedbalo po chodbe, ako by sa nechumelilo…

              „Jano, uprac si tie svoje bagandže, príde nám návšteva!“ ozýva sa spoza televízora Ján Ryskej, Jankov otec- inak povedané Ján starší.

              „Veď hej, hej oco!“ odpovedá ležérnym hlasom syn a nohou poposunie topánky do kúta. „Čo to varíš mamička?“ pýta sa následne letiac popri sporáku.

              „Upratal si? Spomaľ sa, synak, čo zas lietaš! Dnes varím slávnostnú slepačiu…“

              „Prečo slávnostnú? Kto má vlastne prísť na návštevu?“

              „Príde Dobromil aj s Dankou…“

              „Naozaj?“ usmeje sa trinásťročný Janko, síce trošku spozornie. „Tak to sa teším… A slávite niečo?“

              „Pomôž mi utrieť dlážku!… Neslávime naozaj- to že prídu je oslava! Mal si sa v škole dobre?“

              „Áno, až na to že som dostal poznámku…“

              „P-O-Z-N-Á-M-K-U?“ ozve sa zúrivo od televízora. Ján starší sa v obývačke zjavne snaží, aby ho neporazilo.

              „Prepáč, oco… Bolo to nedorozumenie…“

              „Čo si zase vyviedol?“ dopytuje sa Jankova mať…

              „Nič, nič!…“ snaží sa v mihu zatĺkať syn… „Tá ale krásne vonia…“

              Do kuchyne vchádza otec rodiny… „Mňa z neho naozaj porazí! Vieš čo Nina, idem sa radšej prejsť von na vzduch!“… Hneď sa aj vydá obúvať, prehadzuje si menčestrové sako. Sedí mu ako uliate. „Kedy majú prísť Strážni?“

              „O pol hodinu… Len choď!“ usmieva sa popod nos Jankova mama… „A príď na čas, nie že sa niekde zabudneš!“

              „Spoľahni sa!“… predtým, ako sa zabuchnú dvere, ozve sa len pajedné: „…a ty sa priprav kamarát… to si odrobíš na záhrade!“… Mama sa otočí k Jankovi mladšiemu a prísne sa chystá čosi poznamenať. Z jej úst to však mladý roztopašník neberie príliš vážne.

„Tak mi povez… Čo si to vyparatil?“

              „Nič zvláštne… Len som s Ferom udrel Petríka sáčkom po hlave…“

              „S-Á-Č-K-O-M po hlave?“ ujúka mama. „Čo ťa to prosím ťa napadlo! Vlasy mi z teba dubkom stavajú!“

              „Nečerti sa mama, blbli sme! Nafúkli sme sáčok a skúšali, či pri údere buchne! Sľubujem, že sa to nebude opakovať…“

              „Teľce! To by som si prosila… Zas bude vaša triedna rečniť na rodičovskom… Aj Fero dostal poznámku?“

              „Aj Fero dostal poznámku mama…“ odpovedá mechanicky Janko, čím sa snaží dobrať si mamu. Odoberá sa následne po metlu do kúta, aby utrel dlážku. Cíti, že musí zahladiť v dome stopy hnevu.

              Presne o štvrtej poobede v stanovený čas prichádza Dobromil Strážny aj so svojou manželkou. Spoľahlivé auto parkujú povedľa chodníka a vstupujú do predsiene, kde ich už čaká Ján Ryskej a podáva im ruku. Priestormi sa ozve hrmotný láskavý hlas Dobromila, starého rodinného priateľa. Po pozdravení aj s Jánovou manželkou Ninou sa presúvajú všetci na terasu, kde si posadajú. Po nenútenom rozhovore Nina odbieha do kuchyne a vracia sa s chrumkami a vodou…

              „Priatelia, dnes je teplo, ponúknite sa!“

              Po chvíli prichádza aj Janko mladší, ktorý je trošku vystrašený. Pociťuje veľký rešpekt k Dobromilovi, pretože je právnikom. A samozrejme, najviac sa mu páči, že je ozajstným chlapom. Vždy, keď sa tento muž stretne s jeho otcom, vníma doma prevahu mužského slova a energie. Na druhej strane je mu veľmi sympatický. O energií sa už minulý týždeň učili na fyzike a čosi si čítal aj na internete… Smelo prehovorí:

              „Dobrý deň, ujo, dobrý deň teta…“ snaží sa tiež zúčastniť aspoň chvíľu posedenia s návštevou.

              „Ahoj, Janko…“ Hneď sa Daniela usmiata postavuje a bozkáva Janka na líca…

              „Čau, chlapisko!“ ozýva sa Dobromil hrdelne. Janko za ním príde a podáva mu ruku. Cíti sa pri tom vznešene…

              „Ako sa ti darí? Ako to ide v škole?“ pýta sa so záujmom Daniela chlapca a vedie rozhovor skoro ako keby bol dospelý. Je tiež právničkou a veľmi sa tešila na dnešné kamarátske stretnutie. Jankovi veľmi lichotí, že ho návšteva berie ako dospelého…

              „Ďakujem za opýtanie, ide to…“ Jankov otec sa v tú ranu zamrví na stoličke a precerí… „Len povedz ujovi, akú poznámku si dnes dostal v škole…“

              „Ach….“ prevraví zamyslene Janík a rumeň mu treskne do líc… „Buchol som nafúknutým sáčkom spolužiaka po hlave. Mrzí ma to…“ okúňa sa Janko.

              „…aspoň v ňom nebola voda…“ snaží sa hájiť Janka mama.

              „Ach, veď vieš že sa to nepatrí… Tcccc…“ presypí cez pery Daniela Strážna. Janko dúfa, že sa mu všetko prepečie…

              „Už nikdy nerob také sprostosti!“ povie rázne Dobromil a vzápätí dodá: „A ty si vychovaj syna!“… Usmeje sa šibalsky na Jána staršieho. Rozhovor hneď na to začne vyznievať komicky, pretože Ján starší a Dobromil začnú rečniť na úplne inú tému, čo Janka i mamu Ninu mätie. Len Daniela vie, že sú na chlapca hrdí… Tiež si kadečo pamätá o týchto dvoch „starých“, ako ich rada zvykne volať. Aj Janko s Ninou pookrejú, nebadať viac výčitku. Odrazu sa zdá, akoby sa predtým ani nerozprávali…

              Po asi hodine posedkávania, kedy sa Ryskejovci dozvedajú, že Dobromil prestal fajčiť i všakovaké novinky z ich predošlého bydliska, rozhodne sa Nina ponúknuť návštevu čímsi podzub:

              „Dáte si čosi na zakusnutie?“

              „Slepačiu!“ povie vážne Dobromil. Zazdá sa, akoby si robil z Niny týmto výrokom srandu. Jankovi mladšiemu sa to páči. „Čo má mamu za sliepku?“ premýšľa… Akurát sa v škole na slovenčine aj o výrokoch učia… Nina sa nehnevá, trošku zvážnie a prijíma úlohu gazdinej podriadenej mužskej sile.

              „Tak tak, choď Nina a dones nám slepačiu…“ pridáva sa Ján starší. Po chvíľke sa gazdiná zriekne rozpakov a usmeje sa na Danielu, žmurkajúc…

              „Dobko, neveril by si, ale dnes som práve slepačiu navarila! A upiekla som jablkovú štrúdľu… Viem, ako ju máš rád!“

              „Ďakujem ti Nina, vieš, že ňou nikdy neohrdnem…“ odvetí hrdelne Dobromil a usmeje sa. „A ty Jano, nemal by si už viac fajčiť… Vieš ako mi je dobre ako som prestal?“

              Po výbornej slepačej polievke prinesie gazdiná na sklenenú platňu stola štrúdľu, usadiac sa. Janko akoby sníval… Je mu dobre, cíti sa ako pod ochranou leva. Premýšľa, že mu ešte v žiadnej spoločnosti nebolo takto príjemne. Potom sa trošku nesvoj ozýva:

              „Dnes je pekne…“

              „Pekne veru, pekne!“ odpovie Dobromil. Už nepôsobí prísne a pokračuje: „Len tá tvoja poznámka v škole, Janko… Snaž sa už nerobiť také blbosti!“

              Zbrklo odpovedá: „Budem ujo, nebojte sa!… Teda vlastne… Nebudem ujo, nebojte sa!“ povie koktavo, úplne pomýlene! Následne si v rozpakoch premeriava tváre zúčastnených, ku ktorým cíti rešpekt. Priestormi terasy rodinného domu Na vidomoči sa roznesie nesilený smiech.

              „Tak budem, či nebudem…“ smeje sa Dobromil. Po chvíli dodá… „Veď ja viem, že to už neurobíš.“

              „To je len preto, že prichádza do puberty!“ prehovorí Daniela k Nine… „My to z domu poznáme. Naše baby tiež robia hlúposti. Betka už nie, tá je staršia… No na Júliu to práve prišlo… Obdobie vzdoru. Rodičia sú len tí, čo jej dajú peniaze, nakŕmia ju a dajú jej nocľah. Inak sa doma ani neukáže…“

              „Na tohto lapaja to ešte úplne neprišlo, no tiež tušíme, že sa čosi podobné chystá… Dáte si po jedle ešte niečo? Kávičku, čaj?“

              „Prosím si „turka“!“ odvetí Dobromil Strážny a pokračuje v rozhovore s Jánom starším. Čosi si akoby bez slov naznačujú. Janko si to už dávno všimol, aj pri minulej návšteve. Akoby sa vedeli rozprávať aj bez slov. Hlavne si však rozpomenul na ujovho „turka“… Ujo Dobko pije vždy len „turka“!

              „Samozrejme, prinesiem pánovi…Aj ty si dáš, muž môj?“

              „Aj ja si dám, žena moja…“ usmieva sa Ján starší a žmúri oči. Stretnutie kamarátov je ako vždy príjemné. Nikto sa pred nikým nehrá. Sú k sebe vľúdni a často si rozumejú aj bez slov. Niekedy stačí gesto, inokedy ticho. Len v spoločnosti Dobromila sa Ján starší cíti, že dobrí ľudia nevymizli. V čase spoločenských zmien, konfliktov, rodinných problémov… Vždy si vedeli poradiť, stretnúť sa a situáciu s pokojom vyriešiť.

              „Pamätáš sa, Dobromil, ako sme chodievali bežkovať?“

              „Iste… To ste ešte bývali neďaleko nás. Koľko je tomu- deväť rokov?“

              „Deväť. Tá ruka ma už poslúcha.“

              „…skoro som zabudol…“ rozosmeje sa Dobko, čo všetkých obveselí… „…vtedy tam povedľa potoka. Mesiac si to zápästie nosil v sadre…“

              „Ja si pamätám aj príbehy z vašej spoločnej turistiky páni!“ oslovuje ich veľa- vážne Daniela… „… aj s Ivanom a Pavlom… No nebudem tu o nich hovoriť, pred chlapcom sa to nesluší.“ Nina, síce vážna, usmeje sa a len máva rukou:

              „Veď my si týchto našich pánov P-O-Z-N-Á-M-E!“ odpovie presvedčivo. Obe ženy sa spokojne zasmejú. A aj Janko cíti, že sa dobre narodil. Títo ľudia okolo neho sú priateľmi navždy. A ženy v skupinke, aj keď sa to snažia nedať navonok najavo, sú vďačné za svojich mužov. Cítia ochranu. „Ktovie, či aj ja raz budem mať takých kamarátov?!…“ premýšľa Janko v duchu.

              Keď sa schýli k večeru, „turek“ je dopitý. Čo bolo potrebné prebrať, prebralo sa. Nezneli tu len vážne reči. Keď nad záhradným jazierkom začali kvákať žaby, Dobromil usúdil, že je čas pobrať sa domov.

„Manželka moja, vyrážame!“

              „Mohli ste kľudne prestať, máte to ďaleko domov…“ snaží sa zdržať priateľov Nina.

              „Ďakujeme, no pomaly sa poberieme… Veď opäť nabudúce…“ odvetí právnik Dobromil.

              „Veru, vieš aký je Dobko háklivý na čas. Všetko musí byť presne do minúty…“ Keď si po chvíli pri aute podávajú ruky a srdečne sa bozkávajú, Na vidomoči sa usádza tma. Ján starší nadobúda po dnešnom stretnutí pocit, že nevychovanosť malého Jana sa predsa podarí ustrážiť. Aj dnešok mu bol mladému príučkou. A ten? Snaží sa rozlúčiť ako veľký chlap! Stíska ujovi ruku s takou vervou, až to všetkých rozosmeje. Nina cíti, akoby jej srdce hladil jemný závoj.

Len čo návšteva odíde, prechádza sa Janko Ryskej mladší podľa vzoru chlap po záhrade a premýšľa: „Tiež budem raz taký… ako to len povedať… dobrý…“ Započúva sa do kvákania žiab. Zdá sa mu povinnosťou byť k druhým dobrý a toto posolstvo šíriť ďalej. „…Budem aj silný chlap! A určite len čo vyrastiem, budem piť „turka“. Presne tak, ako ujo Dobromil…“