V dvojizbovom byte v podkroví na Rumanovej ulici je ticho. Býva tu čudný zjav, istý neoholený muž. Je vychudnutý a so spustenými plecami pobehuje v onom tichu sám. Hlavou mu chmúria toky prapodivných myšlienok a fantázií, ktorým rozumie len on sám: „…som Anton Čibej, mne sa to musí podariť… Musí. Za každú cenu!“

Je jedna hodina poobede, keď rozospato pristúpi k oknu a pootvorí vetrák. Ako vyhŕňa žalúzie, ovanie ho čerstvý jarný vzduch. V bruchu zacíti chvenie. „Mal by som si čosi zajesť.“ Anton prejde k hŕbe vecí na stole, chvíľku sa nimi kutre, čosi si ševelí popod husté neudržiavané fúzy… „Tu je!“ Peňaženka, ktorú vybral z hŕby, ako by niekomu povedal-zbytočných byrokratických záležitostí, zíva prázdnotou. Vo veľkej priehradke vidí len pokrkvané a vyblednuté bločky zo starých nákupov. Dúfajúc otvára malú priehradku za zipsom, vážne sa v stoji napne, ľavou rukou si v tom momente pohladí brucho. Zacíti príjemné teplo. „Predsa tu čosi je!“ Vysype drobné mince na stôl a poráta ich. „Skočím do kantíny a uvarím si šošovicu.“

              Anton verí, že sa všetko na dobré obráti. Účty síce poplatil, no ťaží ho budúci nájom. Trošku nesvoj si vyzlieka dóhanom napáchnuté pyžamo, následne sa sprchuje, pritom stále kamsi v myšlienkach uniká: „Tento sa mi musí podariť. Musím preraziť!“ Oblieka si postaršie oblečenie, no dá si záležať- žehlí a perie pravidelne. Menčestrové sako a tesilové nohavice zdobia jeho vyprahnuté telo. Zaschnutá farba z prstov zmizla počas sprchovania v odtoku.

              V kuchyni tohto drobného bytu nachádza pod oknom škatuľku cigariet. Otvorí ju, aby sa uistil, že je všetko v poriadku. „…dvanásť, trinásť, štrnásť….pätnásť… S tými musím vystáť, kým mi Paľo vyplatí peniaze za „Krádež“.“ „Krádež“ je Antonova maľba, jedna z mála, ktoré sa mu podarilo predať. „Paľo je síce chrapúň, no prácu má. Aj ženu má. Cestou z nákupu sa u neho zastavím a vypýtam si tie tri stovky.“

              Síce ho v detstve otec učil, že nikdy nehodno piť kávu na prázdny žalúdok, dopraje si ju. Kým zabuble voda, prichystá postarší hrnček bez uška a sype doň zostatkový instant zo sáčku. Oprie sa o stôl a čaká, kým voda zovrie. Prezerá si zadumane hrnček. „Spadol… koľko tomu je? Pred pol druha rokom… Mám ho zo všetkých hrnčekov najradšej, prežil predsa pád! Aj ja prežijem, musím!“ Opäť spomína  na deda: „Vždy sa všetko na dobré obráti!“ Kanvica, ktorej chýba vrchnák zavrčí, bubliny sa snažia vyvaliť do monotónnosti ticha. Kávu Anton zalieva zásadne len do trištvrte hrnčeka, vždy dolieva studenou… Hneď s ňou aj vychádza na balkón, cumľúc cigaretu. Ako naschvál sa mu rozíde v ruke zapaľovač na tri kusy. „Tak to je malér…Iný oheň nemám…Ukáž?“… opravuje ho postupne, s kľudom, privrávajúc sa sám sebe. Vrchnú krytku zatlačí na miesto, iskrič ako ho v duchu nazýva prikladá… „Nie takto, budem musieť naopak…“ Ešte moment a začuť tupé zaklapnutie. Plameň sa prederie na svetlo, cigareta dymí. Sŕkajúc kávu pomedzi zuby, poťahujúc tabak a dúfajúc v šťastné začiatky nemo prešľapuje na balkóne. Pozoruje poobedňajší dav.

              Kamarátov nemá, frajerku nemá, manželku a deti nemá. Na svoju rodinu zanevrel hneď potom, čo ona zanevrela na neho. Antonových rodičov a brata nútila jeho finančná situácia nestretávať sa. Večne spochybňovali jeho umelecké nadanie:

„Si trpák, obyčajný naničhodník! Ako maliar nikdy neprerazíš, neuživíš sa! Na štúdiá si sa vysral, ženu nemáš, my sme starí. Nebudeme sa už vídať, pokým sa nespamätáš a zarobíš si na chlieb poctivou prácou!“ Takto k nemu prehovoril otec naposledy, keď sa videli. Mama vtedy sedela v tmavom kúte ich kuchyne Na záhumní a zavzlykala. Okrem nich mal Tóno aj staršieho brata Jula, ten však s ním nekomunikoval už päť rokov. Mal vlastnú rodinu a vlastné názory na svet. Rozišli sa prosto: „…nič nerobíš, len sa váľaš, zmizni mi už z očí!…“

              Ešte preglgol, zavrel za sebou balkónové dvere a prázdny hrnček položil do dresu medzi špinavú kopu riadu. Pobral sa ku stolu do obývačky, kde zvykol okrem iného aj spávať. „Mal by som sa oholiť… A vlastne, kašlem na to. Nechce sa mi!“ Zo stolíka zhrnie drobné do dlane a zasunie si ich do vrecka tesiliek. Kým sa obúva pri dverách, letmo prebehne po predsieni. „Na čosi som zabudol….“ Hneď sa pousmeje pod neotesaný fúz. Podíde obutý k akváriu, zapáli tu svetlo a klopkajúc po skle nasype rybám vločky.

V obchode platí tak, že mu ostáva jeden cent. Kúpil vrecko zemiakov, dvestopäťdesiat gramov šošovice, cibuľu. Korenie a ocot má doma. Neodpustí si kolové lízadlo za posledné centy a už sa aj ponáhľa k Paľovi.

              „Nazdar, je Paľo doma?“ hovorí fučiac a zadýchane Pavlovej manželke.

              „Ahoj Tóno. Zmeškal si ho, akurát odišiel na dva dni pracovne… Príde zajtra. Čo si potreboval?“ spytuje sa Tereza, asi dvadsaťosem ročná žena krásnych tvarov. Stojí akosi osamelo v zástere vo dverách, z pozadia k nim doliehajú zvuky televízora a do priestoru sa šinie príjemná vôňa pečienky.

              Anton zašípi: „To naozaj? A pre koho potom varíš?“ opýta sa začudovane…

              „Pre seba a kamošky! Dnes tu máme drobný žúr… Čosi zjeme, popijeme vínko, poklábosíme a budeme pozerať hanbaté nočné filmy…“ ujúka od radosti Terka. „Viem, je to scestné, no chceme využiť neprítomnosť našich manželov. Pridáš sa? Príde aj Kata, tiež je sama… Možno by ste si rozumeli. Tiež by si sa mal oženiť!“ povie zadumane.

              Anton zvraští obočie, spotí sa mu dlaň a snaží sa briskne odpovedať, čo vyznie sucho: „Dík Terka, no určite by som vám prekážal. Okrem toho nemám náladu na vzťah- ženy… To medúzie plemeno… každej lono páli ako chápadlá…“ rozosmeje sa na svojom vtipe: „Nie naozaj, musím si od ženských oddýchnuť. Mám teraz iné priority!“ A o svojich tajomstvách Anton pomlčí…

              „Ty si celý medúza! No nútiť ťa nebudem… Inak, ešte maľuješ? Ten tvoj obraz, „Krádež“ či ako si ho nazval… Nádherne kontrastuje s našou obývačkovou stenou. Aj by som ťa pozvala, no nebolo by to vhodné…“ zakrúti bokmi Tereza a prstami letmo čaruje vo vlasoch vlnu. V skutočnosti vie presne ako sa Antonov obraz volá. Keď je doma sama a sedí v obývačke na gauči, často k nemu blúdi očami. Prebúdza v nej istý pocit, ktorý by si rada nechala navždy pre seba. Určite o onom pocite nepovie ani svojmu manželovi.

              „Maľujem, veď práve…Nemám toľko času! Terka, ozaj, možno budeš vedieť… Nenechal mi tu Paľo za obraz peniaze?“ preruší jej myšlienky Anton.

              „Nespomínal mi nič! Boli ste vari dohodnutí?“

              Anton zalomí hlavou: „Popravde mi ich už nosí týždeň…“

              „To ma mrzí, no nenechal ich tu. Ja ti zo svojho nemôžem dať- vieš, že teraz nemám robotu! Zastav sa zajtra a na Paľa si posvietim, aby boli nachystané.“

              „Tak teda dobre Terka, zajtra som tu ako na koni! Nechaj si to pre seba, no spoločensky začínam byť neprijateľný, nachádzam sa v takej menšej kríze…“ Keď vysloví Anton posledné slová, naleje sa mu do tváre rumenec a podvedome zatne zuby. „Budem už musieť ísť…“

              „Neboj, zajtra ti Pavol peniaze za obraz zaplatí… Veď vidím, aké máš fúziská… A tá brada! Ach no… Počkaj ešte chvíľku…“ Zaraz Tereza odbehne do bytu, privrie na moment dvere. V chodbe bytovky sa rozloží ticho. Keď sa opäť dvere pootvoria, podáva Tónovi zaváraninový pohár: „Vezmi si aspoň tieto marhule, sú z minulej sezóny. Bol snáď prvý rok, čo marhuľa na tej našej slávnej záhrade urodila. Mĺkvo podáva priateľovi pohár a dodá: „Počasie sa blázni- jarné mrazy rok čo rok všetko zničia… Tak mi to rozpráva Paľo… Zajtra, keď prídeš, ponúknem ti aj marhuľový koláč. Chystám sa piecť…“

              „Tak vďaka Terka…Už teraz sa teším!“ usmeje sa Anton. Chvíľku mlčia. „…zaujímavé, že práve marhule… Tie predsa symbolizujú túžbu!“- zalamentuje si v duchu. „A na Paľove názory o počasí sa môžem vysrať!…“ Nepovie však nič, len sa nebadane k Tereze nahne. Opieraja sa o zárubňu, žmúri oči a tajomne prehovorí: „Tomu Paľovi trochu závidím…“ Anton vie, prečo to povedal… Následne žmurkne a bozká ju na líce. „Zbohom!“

              „Ahoj, Tónko. Mal by si sa oženiť, ešte raz podotýkam. Si fajn, no ak to takto pôjde ďalej…“ zháči sa Terézia.

              „Čo ak pôjde takto ďalej?“

              „Ale radšej nič! Už musím aj ja ísť, zhorí mi pečienka… Tak pa!“ Následne sa zavrú dvere a zaklapne zámka. „…aká je zvláštna… Akoby potrebovala niekam ujsť! Je niečo v neporiadku?“ premýšľa popri kráčaní dolu po schodoch. „Veď ja im všetkým ukážem!“ povie si rozhodne… „No Terézia… Ach… Tá Terézia!…“

              Keď Anton príde do prenajatého podkrovia, nachádza tu všetko tak, ako bolo pred jeho odchodom. Monotónne ticho len občas prehluší žblnknutie v akváriu. Podíde, no jeho estetické cítenie tiež mlčí, ako aj byt. Na prednom skle je široko rozmnožená riasa. Tónovi sa ju však nechcelo zatiaľ čistiť, chcelo sa mu ju pozorovať. Takpovediac v nej podvedome čerpá inšpiráciu pre svoju tvorbu. Prechádza do kuchyne, vyberá prázdny hrniec z poličky. Poteší sa, že je čistý. Naberá do neho cez batériu vodu a nasype šošovicu. „O päť hodín začnem variť, len čo zmäkne… Zatiaľ prehltnem ovsené vločky s mliekom, ešte by tu nejaké malo byť…“ Prejde na balkón, nachádza ešte neskazené mlieko, zalieva vločky… Keď ich kladie do mikrovlny, ktorú dostal k Vianociam od mami na rozjazd vlastného života, zamyslí sa: „Všetko dobre dopadne!“ Prejde opäť na balkón, pofajčí si, následne sa naolovrantuje. Aj premýšľa v tichu, že sa určite nedá hovoriť o raňajkách, keď sú tri hodiny poobede. „Aj večerať budem dosť neskoro… Človek musí čosi vydržať… Umenie nepočká!“

              Po jedle prejde do pracovne. Je to malá svetlá miestnosť s plávajúcou podlahou. Všade po kútoch sa váľajú maľby, Antonove maľby. Okrem nich a ešte čistých plátien, stojanu a maliarskeho náčinia nie je tu nič iné. Aj zo stropu visí len holá žiarovka bez tienidla. Prehrabe sa medzi akrylovými farbami rukou, berie handričku, paletu, zašpinený pohár a odchádza do kúpeľne. Po chvíli sa vracia do tejto miestnosti, ktorú s istým pátosom prezýva sám pre seba „ateliér“.

              Púšťa sa do práce. Kladie plátno na stojan, vyberá štetce- vkladá ich do pohára s vodou, kutre sa vo farbách. Má ich ešte dosť, aj odtiene sedia. Čosi môže aj zmiešať! Ako väčšinou, nemá ani páru, čo namaľuje a nevie, kde začať. „Ako začať?“ Chytí väčší štetec, privrie oči. Nezainteresovaný pozorovateľ by povedal, že sníva. Hlavou odrazu Antonovi preletí obraz akvarijnej zelenej riasy, veľmi živo! Keď položí štetec, aby prešiel do chodby a poriadne si objekt záujmu ešte raz obzrel, zháči sa.

Všimne si, že veľký odrastený skalár, akýsi kráľ akvária, pozerá sa na neho a papuľkou ďobká o predné zariasené sklo. „Hm, zaujímavé… Akoby sa chcel so mnou porozprávať! Akoby chcel, aby som akvárium vyčistil… Určite sa mi snaží povedať: „Umy to tu!“ Tóno vedel, že cichlidy sú veľmi múdre a svojhlavé ryby, no tento dojem, ktorý nadobudol, začal v ňom rásť ako obrovská láska i výčitka zároveň. „Myslím, že nikto nemá takého skalára- zdá sa, že som si ho skrotil a snaží sa so mnou komunikovať! Mám ho už predsa dva roky- zvykli sme si na seba…“ Podíde k prednému sklu a cez miesta bez riasy sa milo prihovorí k naliehajúcej rybičke:. „Ďakujem kamoš za upozornenie, hneď čo domaľujem svoj nový obraz, vyčistím vám to tu!“ Naplnený inšpiráciou si Anton v duchu hovorí, že je to ozaj zaujímavé… „Ozaj pekný príbeh!“ A o chvíľu drží štetec a paletu so sýtozelenou farbičkou…

              Uplynuli štyri hodiny, kedy pôsobil byt pusto. Po každej hodine Tónko odbiehal na balkón, aby vyfajčil dve cigarety, čo ho náležite štartovalo k ďalšiemu umeleckému výkonu. Postával mlčky za stojanom a tvoril. Ťahy štetcom boli ladné, isté a výnimočné! Tóno tomu nerozumel… „Kde sa vo mne nabral dnešný zápal?…“ O pol ôsmej prechádza do kuchyne a púšťa sa do varenia.

              Začína netradične: „Dnes si pustím potichu rádio…“ Hrajú čosi tvrdšie, čosi, čo zapadá do mozaiky pochmúrneho poobedia, ktoré rozjasnila len Terezina tvár. Pri krájaní zemiakov a cibule premýšľa nad jej úsmevom, no aj nad názvom nového obrazu. „Cítim, že dnešok je výnimočný. Tento obraz sa mi naozaj podarí! Asi ma osvietilo, alebo čo… Možno to prišla niektorá múza, alebo zlomový deň?“ Anton počul o takýchto dňoch od deda… Pri lúpaní cibule mu vytrysknú do očí drobné slzy, nepríjemné pálenie v nose ho donúti siahnuť po servítke. Tie ešte má: „Nič… Zajtra dostanem tie tri stovky! A nocou, keď domaľujem, zavesím „Fatamorgánu“ na internet!“ Takto sa teda bude volať jeho nové dielo, veľké skoro štvorcový meter. Anton má rád, keď je obraz rozmerný.

Zvážnie, keď prelieva o ôsmej šošovicu do pripraveného hrnca s usmaženou cibuľkou. Cíti vnútorný pokoj. Je umocnený aj vôňami, ktoré sa začínajú vanúť priestormi podkrovia. Ako čaká pol hodinu, s občasným premiešaním polievky a sfajčením dvoch cigariet, je si istý. „Nový obraz predám! Takúto techniku nikto nikdy nevymyslel… Presnejšie… Ani nie tak techniku, ako nápad a jeho stvárnenie. Je to ozaj dobré! Myslím okolo štvrtej-piatej v noci by som s ním mal byť hotový…“ Anton má už v hlave presný plán maľby až po konečné kontúry. „Ešte som nevidel podobné umenie. Abstrakcie sa maľuje veľa, no niečo podobné…Hm. Uvidíme!“

              Keď stretne ďalšieho dňa Paľa, dostane zaplatené. Dlho sa nezdrží, nakoľko ho Paľo nasral kvôli peniazom a v podstate ho serie aj ako človek. Potajme mu závidí manželku. Nevie sa dočkať, keď príde domov- počas noci sa nazbieralo na internete veľa záujemcov o „Fatamorgánu“. Rozhodol sa preto urobiť dražbu a niekoľko hodín počkať! Je to vôbec prvý krát, že sa stretáva s takou veľkou odozvou… Ako odchádza zo známeho bytovky, žiaria mu oči. Na schodisku stretáva Terezu s nákupom:

              „Ahoj, prepáč, no ponáhľam sa! Tešil som sa na tie koláče, no nebola si doma.“

              „Mrzí ma, že som ti ich nedala, bola som čosi nakúpiť. Poď ešte hore, nachystám ich… Aj tak…. Ale vlastne, nechám to tak.“

„Nevadí, aj nabudúce sa budeme môcť stretnúť! Čo necháš tak?“ Záhadné reči Antonovi nikdy nešli… „Prepáč, no nemôžem sa ti venovať. Musím sa ponáhľať domov. Paľo mi peniaze dal a tie som potreboval ako soľ! Niekedy sa stretneme v kľude. Dúfam, že včerajšie babské stretnutie dopadlo dobre.“

              „Ako chceš… Rada pečiem… Stretko ani nespomínaj…Ešte teraz mi duní v hlave a mám v puse suchoty…“ usmeje sa Tereza. Vie, že sa nemusí pred Antonom na nič hrať. No vidí, že má naponáhlo… „Tak teda ahoj. Potom mi povieš, čo ťa tak naháňalo…“ Keď sa rozlúčia a kráča hore schodmi, cíti odrazu zvláštne chvenie. Srdce sa jej rozbúši. „Tónko sa mi páči. Je trošku ako dieťa, uletený aj zanedbaný. Potreboval by ženskú, to je isté… Má v sebe však čosi, ani to neviem vysloviť… U Paľa také niečo nikdy nenájdem…“ Potom sa zarazí nad odvahou svojich myšlienok a pri zalomení kľučky dverí si len v duchu povie: „Paľo je buran, vidieť, že robí za pásom. Len sedí pri telke a slope pivo. Stále sa zlostí, je nevrlý a ja ako taká hlupaňa chodím nakupovať, ešte aj pivo mu donesiem… Neviem, no malo by sa čosi zmeniť.“ Z obývačky sa len ozve ohlušujúci rachot samopalu. „Určite zas akčňák… Akoby nevedel, že ich neznášam!“

              Ako príde Anton domov na Rumanovú ulicu, celý nedočkavý sa vrhne za stôl s počítačom. Stláča myš, prehrabáva sa v navrhnutých ponukách. Odrazu zmeravie… Ľavú ruku si nevedome priblíži v prekvapení k ústam a hustej brade: „To je neuveriteľné… Hurá!“ Akoby svet zamrzol. Všetok existenčný stres v mihu spadol z jeho pliec a obrovský balvan sa z ohnutej šije odkotúľal niekam do stratena. „To sú mi novinky. To teda áno… To už hej!“ Hneď aj odpovedá na ponuku… „Je to dokonca veľkými písmenami!“ Istá renomovaná galéria mu, teda výtvarníkovi Antonovi Čibejovi, ponúka za obraz „Fatamorgána“ tisícpäťsto eur a zároveň sľubuje nevídanú výstavu- s reklamou v rádiu, v televízií, v novinách a na internete. „Prežijem, už je to jasné! Aj amatéri výtvarníci dokážu preraziť!“ Zahľadí sa na stenu, kde má nalepenú starú fotografiu. Je na nej jeho dedo. „Ten jediný vedel, aký som a čo vo mne skutočne drieme…“ Do správy napíše galérií, že ponuku prijíma.

              O dva mesiace sa zlezie do Galérie Strachovina asi dvesto ľudí. Výstava sa volá „Abstrakcia suchopárneho génia.“ Pri mikrofónoch stojí majster Anton Čibej a moderátorka programu, ktorá sa snaží viesť neformálny dialóg:

              „Čo vás baví, pán Tónko, ak vás takto môžem oslovovať, na vašom umení?“

              „Ďakujem. Môžete kľudne…“ usmeje sa Anton. „Moje umenie ma nebaví…Chcem povedať, je pre iných! Ja som ten, čo ho predsa vytvoril…“

              Do bleskov fotoaparátov sa opäť pýta žena: „Poviem to inak… Čo vaše umenie znázorňuje… Čo by ste chceli touto výstavou vypovedať širokej verejnosti, prípadne nám dajte návod- postrehy, čo si máme všímať, na čo vaše obrazy slúžia? V našej spoločnosti zdá sa pribudol nový abstraktný smer a vy ste jeho priekupník!“

              „Takto by som sa rozhodne nenazval. U nás jestvuje dosť veľa maliarov! Je pravda, že maľovať krajinky a stromy ma nikdy nebavilo. Nerád by som prezrádzal do detailov, kde beriem na svoje diela inšpiráciu. No predsa čosi spomeniem… Táto výstava vznikla s podporou Galérie Strachovina, ktorá zareagovala na môj inzerát a odkúpila obraz „Fatamorgána“, ktorý môžete vidieť v náprotivnom rohu. Vznikol z lásky- chovám totiž skalára. Prechádzal som popri akváriu, ktoré bolo znečistené riasou. A skalár v momente ďobol do skla, aby ma upozornil. Dôrazne upozornil, aby som akvárium vyčistil! Následne vznikol tento obraz.“

              „To je zaujímavé. Chcete povedať, že vás inšpirovala akváriová rybička? Len vďaka nej vzniklo toto dielo? Obraz je dosť zelený a abstraktný, ba priam suverénny… A veru, mohla by to byť aj riasa pri troche fantázie…“

              „Samozrejme. Bez môjho skalára by výstavy nebolo. Viete, keď som „Fatamorgánu“ dokončil, vyčistil som akvárium. Riasa, neriasa, každý v ňom môže vidieť, čo chce. Názov obrazu však vznikol ako reakcia- akvárium bolo ako púšť.“

„A tieto s tými červenými fľakmi majstre? Ako sa volajú- „Škrvnkoviny- cyklus“?“…

Tóno sa usmial popod teraz upravené fúzy a poškrabkal si rozpačito bradu. „… či sa to smie…. Ako by som… Vznikol v období, keď som si písal s jednou ženou. Práve menštruovala…“ usmial sa príjemne Anton, čo spôsobilo, že nič z povedaného nepôsobilo vulgárne… „Viete, mali sme sa stretnúť a zoznámiť. Bol večer. Maľoval som následne celú noc, skrátka nič z toho…“

„Takto je to teda! Zdá sa, že ste fiškus…“ usmiala sa moderátorka. „Ešte povedzte prosím, cteným návštevníkom, niečo o vašom osobnom živote…“

„Čo by som… Nedoštudoval som technické vedy. Na výtvarnú som nechodil, do umeleckej akadémie ma nevzdali. Vždy sa mi páčili tvary, tiene, podoby svetla, lúče slnka… Od detstva som bol neposedný, tvrdohlavý a ctižiadostivý.“ Následne Anton pozrie do davu a všimne si kameramana z televízie. Vedľa neho stojí Tónova mama s otcom, oblečení do gala. Usmievajú sa do mikrofónu… „Viete, keby netvorím, už som mŕtvy. Je to čosi oslobodzujúce, čosi čo mi chráni srdce a podnecuje ducha. Po každej práci cítim akýsi pokoj. V poslednej dobe išlo však aj o existenčnú krízu. Myslel som, že skončím na ulici. Nebyť môjho deda… Skrátka. On vravieval, že sa všetko na dobré obráti!“

„A ste ženatý, respektíve máte priateľku?“ chichotavo zmenila tému moderátorka.

„Áno. Mám priateľku. Plánujeme rodinu…“ usmeje sa Anton. Následne kývne na partnerku, ktorá stojí neďaleko okna v pestrofarebných šatách s kvetovým motívom. „To je Terezka, moja opora.“

„Chcete niečo odkázať dnešným návštevníkom vernisáže?“

„Ďakujem. Prajem si, milé dámy, vážený páni, aby výstava zanechala vo vás zážitok… Čosi čo si zapamätáte, odnesiete so sebou ako spomienku. Bolo by príjemné, keby ste tu načerpali nové sily do každodenných bojov, oddýchli si, usmiali sa. Tak na zdravie!“ Priestormi sa ozvalo štrnganie pohárikov so šampanským.

„Pán Tónko…“ usmeje sa moderátorka… „Majstre… Prajem vám všetko dobré do ďalšej tvorby a tiež ďakujem. Ste veľmi príjemný človek. A slovo človek vyzdvihujem! Rada by som ešte návštevníkom výstavy pripomenula, že pri každom z obrazov je okrem popisu aj cena. V mene Galérie Strachovina vám prajeme krásny estetický zážitok a veľa životnej inšpirácie!“ Ľudia nahromadení v dave sa po rozhovore s autorom rozpŕchnu vo veľkom priestore, usmievajúc sa pustia do obzerania obrazov. Kritici… iní umelci hľadajúci inšpiráciu… bežní ľudia i intelektuáli… Tóno pristúpi k Terke, ktorej žiaria oči. Chytí ju vrúcne za lakeť a bozká na ústa. „Vďaka, že si mi prišla robiť garde!“

              „Ako by som mohla odmietnuť! Vieš o čom sme sa rozprávali pred týždňom a prečo sa všetko takto stalo… Náš rozvod s Paľom a život vôbec… Tak už psst… Dobre vieš, čo vo mne vyvolalo a vyvolávajú tvoje maľby. Máš naozaj dar vnímať to, čo si druhí ani nevšimnú a ak si to aj všimnú, len ich to pobúri. Teba nie, ty to zmeníš do krásy. Pretvoríš špatnosť v peknotu Tónko.“ Anton sa usmeje. „Ešte nikto mi nevysvetlil, o čom je moje umenie a kto vlastne som…“ Zahľadí sa po priestore, po ľuďoch čo prišli na vernisáž… Mykne brvou pri predstave Pavla, či sa tu neobjavil… Škandál by mohol všetko pokaziť. „Paľa si nevidela? Vyšiel na psí tridsiatok… Mal všetko s tebou naplánované, budúcnosť…“

              Terézia si premeria Tónovu tvár a šibalsky žmurkne: „Už sa o ňom nerozprávajme! Čo by tu prosím ťa robil… Ideme vpred. S ním by som išla vzad… Mám radšej krásu ako špatu, Anton.“ dodá vážne. „Mohol by si namaľovať napríklad obraz „Nadávka“. Je to nie len tvoj, ale náš spoločný začiatok! Sám si povedal, ako vznikol a o čom je obraz „Krádež“, ktorý si Paľovi predal…“

„Áno, je o tebe a o mne… O mojej túžbe po tebe, kým si bola s ním…“ zvážnie Anton.

„Vravel si, že ťa inšpirovalo Paľovo zneužívanie mojich šikovných rúk!“ Chvíľku mlčia a započúvajú sa do šumenia pohybov v obrazárni galérie. „Mál si pravdu, je to magor! Možno tiež začnem maľovať… Alebo sa dám na spievanie… Vedel si že som pôsobila v telese „Vlčina?“… Milenci sa na seba usmejú, bozkajú sa a štrngnú pohármi. „Tak na nás…“…

„…na nové začiatky!“

Keď Anton Čibej následne ľuďom na vernisáži vysvetľuje, ako tvorí obrazy, opisuje svoje múzy i túžby a delí sa s televíziou o zážitky umelca, cíti sa vnútorne naplnený. „Dokázal som, čo som si zaumienil. Terezu som miloval už roky a práve mám svoju prvú ozajstnú výstavu. Aj peniažky budú…“ Z každej strany prichádzajú pozitívne ohlasy, istý spisovateľ ponúka výtvarníkovi angažmá- tvorbu ilustrácií do jeho novej knihy. Tónova mama stojí so šampanským a po lícach jej tečú slzy dojatia. Tereza zatiaľ pozorujúc reakcie obdivovateľov sa cíti vznešene. „Nikdy som nebola taká šťastná ako pri Antonovi. Potreboval a potrebuje ma- bol by inak stratený! Nikdy som nepoznala a nestretla takého milujúceho a zaujímavého muža…“ Aj keď asi pred štyrmi dňami jej prizvukoval, že je umelec a teda má určité nevšedné návyky- aj sa občas správa čudácky… „Nikdy som nebola ešte takto zaľúbená. Aj bradu a tie fúziská si upravil…“

A zatiaľ je v podkrovnom byte na Rumanovej ulici ticho. Nehučí tu televízor, nikto tu nehovorí, hudba nebedáka. Len kde- tu sa ozve do priestoru žblnknutie. Svetlo akvária svieti a kráľ skalár monotónne pohybuje plutvami… Čaká na jednom mieste povedľa skaly, pozerajúc na dvere bytu. Mĺkvy, možno trošku nahnevaný. Čelné sklo akvária začína pokrývať škaredá hnedá riasa.

kontakt na autora: vladimirgaraj86@gmail.com