Alfréd Ulita

New York je tým vysnívaným rajom, o ktorom Erich Maria Remarque polemizuje… Tieňmi autor asi myslí samotných emigrantov, ale aj určitú bezvýchodiskovosť, ktorú títo ľudia musia denne prežívať. Veľké jablko tu figuruje ako mesto, v ktorom sa stretávajú vysťahovalci, vyhnaní druhou svetovou vojnou. Jedným z nich je aj rodený Nemec, muž s prezývkou Ross, ktorý je hlavnou postavou príbehu.

Ross sa teda vysťahoval pred ukrutnosťou vojny do Ameriky. Cesta tam však nebola jednoduchá, musel sa istý čas skrývať v bruselskom múzeu, až neskôr sa mu podarilo prejsť cez Atlantický oceán. Postupne sa dozvedáme, že jeho vlastné meno je Róbert. Po príchode si musí predĺžiť legitimáciu, aby mohol ostať v Amerike. Právnik ho pritom ozdiera o veľa peňazí.

Po príchode za veľkú mláku žije Ross v hoteli, kde sú aj iní emigranti. Tieto tiene- ľudia z mäsa a kostí, sa akoby skrývali pred svetom. Iba po zašitých hoteloch lamentujú nad životom, žijúc stiesnene a v skromných podmienkach. Ross ako rodený Nemec je niekedy terčom výsmechu okolia, že je tiež „nacistickou zrúdou“. Zdá sa, že život medzi emigrantami je nekompromisný. S Natašou, jednou z posmievajúcich, však neskôr nadviaže pomer.

Hlavný hrdina načierno pracuje pre Silversa. Pomáha mu s predajom obrazov známych maliarov. Zídu sa mu pri tom skúsenosti ešte z bruselského múzea. Obchodník Silvers využíva, čo sa dá, aj vojnovú situáciu. Medlí si ruky na „časy po vojne“ a so svojím charakterom poctivého naozaj len predstiera.

Po istom období Ross odchádza na dva týždne z New Yorku do Hollywoodu. Okrem pracovných povinností sa ocitá opäť v pozícií, že musí vyjadriť striktne odmietavý postoj k nacistickej ideológií, pretože sa tu točí film o fašistoch.

Keď sa potom po dvoch týždňoch vráti späť do New Yorku, vysvitne, že Nataša si našla niekoho iného. Aj napriek tomu ešte spolu trávia čas. V závere sa rozchádzajú. Je po vojne, Ross sa vracia do Európy a hľadá svoje korene.

„Veľa sa dá zabudnúť, keď človeku ide o holý život.“
„Ľútosť rozožiera dušu väčšmi než kyselina.“
„Staroba nikomu nepridá. Preto treba mať podľa možnosti viac než len krásu.“
„Náš vzťah je ešte veľmi blízky nenávisti.“
„Keď niekto žije ako ja, zavše ho pochytí smútok.“
„Tak poď a povedz mi, že ma navždy miluješ a že nikdy neostarneme.“
„Vieš až priveľa! To škodí láske.“
„Keď si tu, nepotrebujem nikoho iného. Keď odídeš, budem sama, a kto už vydrží byť sám?“
„Náš vzťah sa za posledné týždne stal abstraktným a zdanlivým.“
„Spomienky netreba vláčiť so sebou. Sú ťažkým bremenom, ak človek nie je taký starý, že sú tým jediným, čo mu zostalo.“

Knižka je písaná z pohľadu Ich erzähler, teda očami hlavnej postavy. Z toho pramení typická výraznosť, asi aj lepšie vcítenie sa s hlavnou postavou. Niektoré Remarqueove výpočty z koncentračného tábora sú tu hrozivé!

Všeobecne by sa dalo povedať, že dielo zachytáva citlivým okom emigračné problémy počas obdobia vojny. Ross je tu postavou, ktorá zásadne odmieta hroznú nacistickú ideológiu, čo ho aj vedie k samotnej migrácií. No tiež sa po vojne v závere vracia ku svojím koreňom a teda možno stále verí v „zdravé“ Nemecko, aj v nájdenie svojej pravej nemeckej identity, nepoznačenej nacizmom. Problematickým ostáva opovrhovanie zo strany iných emigrantov v cudzom svete. Celý dej je pretkaný určitou nutnosťou vymyslieť plán, no hlavne prežiť. Čitateľovi sa môže naskytnúť otázka, či sa Rossovi podarí vystúpiť aj zo svojho vlastného tieňa.

Hodnotenie:9/10