Alfréd Ulita

(Naznačuje dej)

V úvode sa stretávame s parníkom Duncan a s jeho škótskymi majiteľmi- lordom Glenarvanom a jeho nežnou manželkou Helenou. Keď sa títo plavia, chytia žraloka. Lovci ostanú prekvapení, keď pri prehľadávaní útrob ryby nájdu fľašu s odkazom. Jedná sa o dokument v troch jazykoch, napísaný neznámymi stroskotancami. Bližšie indície Glenarvanových vedú po stopách akéhosi kapitána Granta, ktorý pred viac ako dvomi rokmi stroskotal kdesi na 37° 11′ zemepisnej šírky. Nie je to jasné, nakoľko písmo z dokumentu sa vodou čiastočne znehodnotilo.

Súhrou okolností, za pomerne krátky čas, sa stretnú títo škóti s deťmi spomínaného kapitána, Mary a Róbertom. Na popud Heleny sa rozhodnú, že sa vydajú po stopách stroskotancov. Zažívajú dobrodružstvá na mori aj na súši, v Patagónií, v Atlantiku, Pacifiku, ako aj v Austrálií a na Novom Zélande, nasledujúc práve súradnicu z nájdeného dokumentu. Obsah správy vo fľaši si vykladajú po svojom. Síce ju prezerajú opakovane, v interpretácií sa aj niekoľkokrát zmýlia.

Svojrázny Glenarvan, láskyplná Helena, kapitán lode Mangles, kuchár Olbinett, ako aj Grantove deti a neprehliadnuteľný major Mac Nabbs majú svoje charaktery. Róbert postupne počas tejto cesty za svojím otcom vyzrieva. Mary sa zamiluje do Manglesa a on jej lásku opätuje. Vzťah Glenarvana a Heleny sa vplyvom rôznych okolností posilňuje, pevnie. Rozvíjanie postáv sa deje prirodzene.

Samozrejme stretávajú aj iných ľudí, premietajúcich sa v príbehu ako kladne, tak i záporne. V jedinečnej posádke Duncana sa napríklad ocitne aj zemepisec Jacques Paganel, ktorý vie pohnúť rozumom a aj napriek istej zbrklosti má v skupine nezastupiteľné miesto.

Akými úskaliami musia hrdinovia príbehu prejsť na tejto záchrannej ceste? Okrem prečkania zátopy v Južnej Amerike, kde trávia dlhší čas na strome, okrem zvládnutia búrky počas plavby prídu pri prechode Austráliou o všetky kone a voly a na Zélande sa dostanú aj do zajatia. Dá sa však povedať, že pri prevracaní každej strany príbehu sa odohrávajú nové a nové dobrodružstvá. Podarí sa nakoniec kapitána Granta nájsť?

„Sú ľudia, ktorí sa nevedia dívať a cestujú svetom ako slepí.“

„Pre duševné utrpenie necítili ani hlad.“

„Muž si sám musí vytvoriť osud.“

V roku 1868 bol vydaný tento dobrodružný Verneho príbeh. Je to už teda niečo vyše 150 rokov, čo Deti kapitána Granta nachádzajú svojich čitateľov. Myslím si, že obsahom možno toto dielo s pokojom zaradiť ku kultúrnemu klenotu ľudstva. Kniha patrí do cyklu Podivuhodné cesty a odráža roky 1864-65.

Dielo Deti kapitána Granta je edukatívne po všetkých stránkach. Čitateľovi pripomína objemnú studnicu zemepisného, prírodopisného, námorného, ale aj istého mravného poznania. Na celej ceste sú približované nielen detailné opisy fauny a flóry, ale aj nahliadnutie na pôvodné domorodé obyvateľstvo exponovaných lokalít. Áno, pri čítaní Verneoviek sa často konzument diela pristihne, že bol prenesený kamsi do 19.storočia, keď ešte neboli technické možnosti dnešných dní. Síce možno potom pôsobí príbeh aj naivne, niektoré postavy ako Joyce či útrapy s ľudožrútmi Nového Zélandu sú naozaj až dych vyrážajúce, autentické a rozhodne by som tieto dáta nebagatelizoval. Majstrovstvo Verneho zdá sa spočíva v presnom načítaní si problematiky, triedení informácií, vytváraní geniálnej kostry príbehu, zápletky, jednoduchej a práve preto vernej charakterológií postáv. Príbehu Deti kapitána Granta nedominuje vedecká fikcia, ako pri niektorých iných Verneho dielach.

Autor bol Francúz. Je úsmevné, ako sa vo svojich knihách zaoberá zdanlivým francúzsko-britským kolonizačným konfliktom. Tam, kde vraj Francúzi dávajú pri zakladaní kolónií voľné pole prírode, Briti, naopak, postavia železnicu a kraj s prehľadom zúrodňujú. 

Niektoré postavy medzi milovníkmi Verneho zľudoveli. V tejto knihe vyčnieva nad ostatnými svojím podivínstvom Jacques Paganel a čitateľ má čo robiť, aby sa pri jeho niektorých výstupoch srdečne nerozrehotal. Aj napriek tejto karikatúre vzdelanosti vnímať aj v dnešných pretechnizovaných dňoch potrebu podobných individualít- vzdelaných, i keď tiež omylných, naoko možno stratených vo svojej vede, v konečnom dôsledku však okoliu mimoriadne nápomocných. Ako by povedal klasik, možno aj vďaka podobným „chodiacim encyklopédiám“ by sme nepotrebovali stále vyhľadávať informácie v našich smartfónoch.

Podľa dát na Wikipedií napísal Jules Verne 63 kníh. Určite tiež odporúčam Honbu za meteorom, Dva roky prázdnin, 800 míľ po Amazone, Dobrodružstvá kapitána Hatterasa. Verím, že sa niekedy ešte k autorovi vrátim. Robím si takpovediac zálusk na knihu Maják na konci sveta.

Hodnotenie: 9/10