Starký sedel doma za stolom a čítal noviny. Cez oči mal prehodené okuliare, z ktorých sa ku krku ťahala dlhá šnúrka. Čítal čosi o časoch dnešných, i ho to trošku zamrzelo. Začal mať spomínavú, nostalgickú náladu. Vtom pribehne jeho vnuk, malý Filipko do kuchyne so slzami v očiach:

„Au, to hrozne štípe!“

„Čo si robil, chlapec môj?“ opýtal sa ho starý otec.

„Spadol som vonku na betón z bicykla. Sme sa hrali, kto bude rýchlejší a …“

„Ukáž sem? Och, to nič vážne nebude. Strekneme na to trošku dezinfekcie a prelepíme ranku leukoplastom. Ja ti to pofúkam…“

„A kde je dezinfekcia?“

„V chladničke, Filipko…“ Chlapec teda prešiel k chladničke, vybral dezinfekciu a pritom sa pýtal:

„A kde máme nálepky na koleno?“

„Tam v treťom šuplíku…“ ukazuje na kredenc starký. Keď sa chvíľu Filip kutre v zásuvke, vytiahne víťazoslávne náplasť. Už mu ani slzy netečú… Prejde následne k starému otcovi a sadne si vedľa na stoličku. Zacíti príjemnú vôňu tohto muža, všíma si krištáľový pohár, z ktorého vždy starký pije čaj.

„No poď sem, ja ti to pofúkam…“ nahne sa starý otec vnukovi ku kolenu a jemne fúka. Potom mu tam frkne trošku činidla, aby sa ranka vyčistila a následne ju spolu prelepia.

„Odkiaľ to starký všetko viete? Že sa to takto robí?“

„No, veď keď som bol ja malý, tiež sme vymýšľali všakovaké huncútstva…“ povie starý otec chlapcovi. Ten už aj zabudol, že sa mu niečo bývalo stalo. Vždy rád počúva historky, ktoré starký prežil. Je to rodený rozprávač…

„A poviete mi, môj milý starký, nejaký príbeh?“

„Vieš, synak… časy boli iné. Zaujíma ťa, ako som si napríklad zarobil svoje prvé peniaze?“

„Jasné, porozprávajte mi o tom!“

„A chce sa ti počúvať? Na bolesť je slovo najlepším liekom…“

„Jasnačka, že sa mi chce.“

„Tak ti teda rozpoviem o tom, ako sme raz išli na Fialovú horu. Teraz som si akurát spomenul na jeden výlet so Števom Lagom. Boli sme ešte chlapci, hádam takí starí ako ty. To bolo vtedy, keď skončila vojna… mrcha časy!“

„A kam ste to išli?“

„Rozhodli sme sa, že navštívime našu horu, o ktorej nikto iný nevedel… Miesto bolo ukryté hlboko v lesoch, nad Jablotkou. Hora sa volala „Fialová“. Tak sme ju totiž nazvali.“

„Hm, a to prečo?“

„Lebo tam rástol fialový šafran.“ odvetil starý otec mäkko.

„A to je čo?“

„To je bylinka, ktorá sa oddávna používa ako korenina, ale aj v liečbe srdca, ciev aj mozgu,“ ukázal si starký na hlavu a usmial sa.

„A to je možné zbierať, ten šafran?“ vyzvedal krotký chlapec.

„Je to vzácna rastlina. Nerastie všade, len sporadicky kde-tu. Je preto veľmi vzácny. My sme sa so Števom rozhodli, že si ho pôjdeme natrhať. Vtedy sme ešte nevedeli, že je to šafran. Našli sme to miesto pred rokom počas vojny a ten kvet sa nám zdal niečím zvláštny. Tak sme sa rozhodli, že ho pôjdeme natrhať. Môj kamarát mal totiž plán, že kvet ako novinku predáme do lekárne a dostaneme nejaké drobné.“

„Počúvam ťa…“

„Bolo to v jeseni po tom, ako skončila druhá svetová vojna.“ pokračoval starý otec. „Svet sa zviechal z pohromy a ľudskej sprostosti. Síce som mal vtedy len desať rokov, už som bol dosť samostatný. Veď vieš, že mi otec umreli počas bojov… tak som sa musel starať sám o mamu, tak ako ona o mňa. Štefan, len o rok starší chlapec, teda prišiel v septembri s nápadom, ako si zarobíme peniaze. Natrháme do vreca toho fialového kvetu, koľko to len pôjde… Cítim, že nám ho lekárnik odkúpia…rastie takto na jeseň!... vravel mi vtedy.

„A to nemohol natrhať aj niekto iný?“

„Práve v tom bol ten vtip. Fialovú horu nikto nepoznal. Bola skrytá pred svetom za údolím a cesta tam bola krkolomná.“ Starký pohladkal chlapca po hlave a pokračoval v rozprávaní…

„Števo bol milý chlapec. Čo bolo na ňom zaujímavé, že poznal veľa rôznych chrobákov. O mne hovoril, že sa najlepšie vyznám do počasia. A on bol majster na fúzače, bystrušky, roháče a inú háveď. Ja som tie chrobáčiky vôbec nepoznal, a tak vždy, keď sme náhodou na nejakého narazili, Števko ho pomenoval a ukázal mi, čím sa vyznačuje.“

„A to vás takto bavilo?“

„To vieš synak, bola iná doba. Neexistovali mobily, ani televízory. Mali sme len pár knižiek a to, čo sme si sami vymysleli. Toho dňa sme našli krásneho, asi desaťcentimetrového roháča. Pýtal som sa Števa, či si ho vezme domov, či si nechce vytvoriť zbierku hmyzu… a on na to, že to nie, že to by bolo proti prírode.“

„Aha…“

„Mali sme so sebou vrece. Keď sme vyrazili od Jablotky, počasie nám prialo. Snažili sme sa ísť ako tiene, aby nás nikto nevidel. Nechceli sme predsa, aby o našom výlete k Fialovej hore niekto vedel,“ vysvetľoval starký zmierlivým hlasom.

„Jaj, to ste vy našli tú horu? Dáko som to asi prepočul…“

„Iste, počas vojny, keď sme sa jedného dňa skrývali v lesoch sami dvaja.“

„Rozumiem, bolo to tajné nálezisko.“

„Keď sme teda toho dňa dorazili na miesto, bola tu lúka, posiata krásnym fialovým kvetom, akoby ju sial sám Stvoriteľ. Vyzeralo to tam ako v rozprávke… Síce sme nevedeli, čo je to za kvet, Števo sa pustil hneď do jeho zbierania… vraj za slnka si zachová lepšie svoju moc. Kdesi o tom počul, asi od starých rodičov… že kvety je lepšie oberať za silného svetla… Zbierali sme vyše hodiny a naplnili ním asi polovicu vreca na zemiaky… Tak krásne voňal. Bol to veľký úlovok. Ešte bolo potrebné s ním prísť do apatéky a nenápadne sa dohodnúť s lekárnikom, istým židom Polskym.

Už nám v bruchách aj fidlikanti začali vyhrávať a tak sme sa pobrali dolu z lesov, aj s našim neznámym kvetom. Vieš, jedla vtedy veľa nebolo. Nikto si nás toho večera nevšimol, ulice boli zdalo sa pusté a s krajinou sa začal dážď poratúvať. Števo zobral bylinu na povalu k sebe domov, vybral ju z vreca a dal trochu presušiť. Dohodli sme sa, že v pondelok hneď skočíme za Polskym a uvidíme, či ho od nás odkúpi.“ Filipko si od vzrušenia zahryzol do hánky, započúvaný do krásneho, pokojného hlasu jeho starého otca.

„Keď sme sa dva razy vyspali, bol ten veľký deň… hneď po škole sme tam so Števom išli. Apatéka U slona bola otvorená. Ako sme aj s vrecom vstúpili, zazvonil nad dverami zvonček, ktorý oznamoval ďalšieho zákazníka. Všimli sme si, že sme tu sami. Báli sme sa, že by niekto cudzí vyzvedal, kde sme tú bylinu zohnali. No nikto okrem nás a pána lekárnika tu nebol.

-Dobrý deň!

-Dobrý deň, chlapci, tak čo vám môžem ponúknuť?

-Pán lekárnik, my sme prišli za vami s prosbou. Chceli by sme vám niečo predať…

-Predať? A čo ste to doniesli? opýtal sa vážne so záujmom Polsky. Števo zalovil vo vreci a vytiahol odtiaľ fialový kvet.

-Myslíte, že by ste to vedel použiť na prípravu liekov? spýtal sa podnikavo lekárnika. Ten sa skúmavo a odborne pozrel na kvetinu… na nás…

-Že či! Veď to je šafran chlapci. Hm. Vyzerá nedávno natrhaný! Viete, akú má cenu?? povedal zachrípnuto.

-Je vari liečivý? Nie je to jedovaté? opýtal som sa zvedavo.

-Lieči srdce aj hlavu, je dobrý od nálady. V ďalekých arabských zemiach sa používa ako korenie. Čo by ste za tento objav chceli?…

-No v prvom rade… odvetil som… My chceme, aby to ostalo len medzi nami. Ako naše tajomstvo! Aj na rok vám zase donesieme, ak by ste chcel. A nepýtajte sa, odkiaľ ho máme…

-Dobre chlapci, bude to naše tajomstvo. Ale predsa, odkiaľ ste ho… lekárnikovi to nedalo.

-To vám nemôžeme povedať! Je to naše tajné miesto ďaleko v horách.

-Rozumiem. Keď tajomstvo, tak tajomstvo. Nebojte, nikomu nevyzradím, že ste mi to sem doniesli vy. Zamknem si toto poznanie sem na kľúčik! ukázal pán Polsky na svoje srdce a urobil gesto, že bude mlčať.

 -A čo teda myslíte, vedel by ste ho odkúpiť?

-Ale iste!! Počkajte, dám ho na váhu a podľa tejto účtovnej knihy bylín vám vymeriam jeho cenu, vysvetlil nám lekárnik stručne.

-Ďakujeme… potešili sme sa. Chvíľu sme vyčkávali v lekárni na odmenu. Pán Polsky čosi robil s váhou, pridával na ňu závažia, nastavoval jazýček… Po chvíli sme dostali za každý kvet jednu korunu. Dovedna do robilo 126 korún, ktoré sme si so Štefanom bratsky rozdelili. Vieš, Filipko, boli to velikánske peniaze na tie časy.“

„Ak dobre rátam, starký, tak to bolo presne 63 korún na jedného!“

„Áno, dobre si zrátal…“

„Ja by som tiež chcel niekedy ísť zarábať. A čo ste si za tie peniaze kúpili?“

„Moja mama, tvoja prastarká, sa bála, že som ich niekde ukradol. Musel som jej dlho vysvetľovať, že som peniaze obdržal od samotného lekárnika za poctivú prácu. Pamätám si doteraz, že okrem potravín a zaváraninových pohárov som kúpil niečo aj sebe,“ zasmial sa starký.

„A čo ste si kúpili?“

„Knižku o bylinkách. Chceš sa na ňu pozrieť?…“ muž prižmúril oči.

„Že či… môžem ju ísť pohľadať?“

„Bude v poličke. Nájdeš ju nad divánom v obývačke. Nemá na boku nič napísané a vyzerá staro.“ A skutočne. Chvíľu trvalo, kým chlapec knižku našiel. Priniesol ju za starkým, sadol si mu na koleno a spolu sa pustili obracať stránky.

„Toto som ti chcel ukázať…“ povedal starý otec, keď narazil na stránku, ktorá bola označená písmenom š.

„Šafran!“ potešil sa vnuk. Potom chvíľu sedeli ticho. Kým Filipko čítal, starý otec sa pozeral niekam cez okno.

„Už ale dosť spomienok…“ utrel si starký jednu slzu, ktorá sa mu začala kotúľať po líci. Rukou si letmo prešiel po obnaženom predlaktí, kde ma vytetované malé číslo… akoby ho chcel pred vnukom zakryť.

„A toto čo tu máte, starký?“ zadivil sa nad záhadou malý.

„Toto? Ále… To ti poviem niekedy inokedy. Aby sme stále len nerozprávali. Vieš ako sa hovorí, v najlepšom treba prestať…“ trošku mu preskočil hlas: „Ako sa má kolienko?“

„Už je to dobré, skoro vôbec ma neštípe. Keď ste mi strekol tej dezinfekcie, tak ma to rozbolelo, no teraz je ako nové… Budem sa môcť ísť zase zahrať von! Už sa mi aj chrasta asi robí… Vymyslím niečo, ako by sme s Jarkom mohli aj my zarobiť peniaze pre svojich rodičov!“ povedal chlapec vyčerpávajúco.

„Vymyslíš, samozrejme…“ usmial sa popod fúziky starý muž a odpil si z mätového čaju. „Teraz je čas odpočívať… Poď sem ešte ku mne…“ presúval sa do kresla… „Tu si mi sadni na kolená, opri sa o mňa. Budeme pospávať. Von pôjdeš potom…“

V kuchyni akurát zakukali hodiny.