(Turistické myšlienky, jún 2024)

Ľudia vymysleli pomenovanie medveď, lebo medvede vedia, kde je med. Ktosi ešte k tomu pridal príbeh… Slovo medveď vzniklo údajne z ľudského lamentovania: „Čo je to za zviera?“ Povedal jeden človek, keď kohosi z nás medveďov uvidel v lese. Druhý mu odpovedal: „Veď meeed!“ A mávol rukou. Ten prvý o tom potom premýšľal… zapotil sa, nevedel prísť na riešenie… až sa mu pošmykli myšlienky a uznal: „Veďmed sa dosť ťažko vyslovuje, no slovo medveď by bolo lepšie na pomenovanie toho zvera… takáto slovná kľučka!“ Tak vzniklo slovenské pomenovanie medveď.

Takto to mne, medveďovi Emilovi, vysvetlil môj starký, tiež medveď. O latinskom teda odbornom pomenovaní ursus veľa neviem, no počul som iných ľudí hovoriť o ursofóbií-strachu z medveďov.

K tomu sa rád vyjadrím. Myslím si, že ľudia dobre robia, že sa boja medveďov. Je to ozaj múdre! Sme totiž veľkí, silní, máme starosť o svoje mláďatá a máme veľkú tlamu a pazúre. Každý tvor, ktorý sa nám pletie do cesty, zvykne nás prekvapiť. Od malej včely(veď meeed) až po človeka-každý tvor má svoje miesto v prírode. Je to vlastne prirodzenosť, keď tak rozmýšľam. Ľudia nás ale postupne vyháňajú z nášho prirodzeného prostredia. My sa ďalej rozmnožujeme, je nás viac, obývame lesy, no aj ľudia chcú navštevovať lesy vo väčšej miere ako kedysi. Teraz sa tlačia aj tam, kam ich nikto nevolal. A zdá sa, že to bude ešte horšie. Ako sa má teda cítiť taký medveď? A to nie je jadro celého problému!

Jediné, čo mu ostáva, je varovať ľudí svojím hundraním. Teším sa, že je zakázané do nás strieľať a tak nás regulovať. No časom dôjde asi aj k tomu. Budeme sa báť každého poľovníckeho výstrelu, každého poľovníka. A tam, kde sa vo veľkom zomiera, tam nie je radosti.

My by sme aj nenapádali ľudí, nesťahovali ovce, neprehŕňali sa v odpadkoch, nebehali po cestách dedín, no čosi nás k tomu ženie. Vezmite si také lesné čučoriedky. Máme ich radi, no aj ľudia ich obľubujú. Vzniká tu stret záujmov, konflikt. Alebo lahodné brusnice…. mmmm alebo lesný med. Kdeže len je ten med?

Sme šelmy no aj ľudia sú šelmy. Ja osobne sa človeka bojím, no sú aj medvede, ktoré sa neboja. Človek je v potravinovej pyramíde na prvom mieste. Ako som spomínal… je to len otázka času, kedy nás budú chcieť ľudia vyhnať z lesov, kedy nás budú chcieť zabiť… a čo potom bude?

Keby boli medveďe trošku múdrejšie, volali by sa radšej ľudveď. „Čo je to za zvera?“ „Veď ľúúd!“ „Teda ľudveď je to monštrum, čo pozná ľudí, vie kde žijú a vie ako ich zalomázgať!“

Poviem vám pravdu…. my medvede niekedy filozofujeme nad nezmyslami, sme v myšlienkach zabiehaví, túlame sa k obydliam, hundreme, útočíme na ovce, naháňame turistov. No zo všetkého najradšej máme med, lebo predsa vieme, kde je med. Cítime ho nosom! Ľudia chovajú včely, stáčajú med, majú veľa sladkostí. Neexistuje domácnosť bez medu. Ľudia majú všade med a čudujú sa, že sa k nim tak často približujeme.