Alfréd Ulita

Doba je zlá. Časy sú zlé. Tam hore v nebi, kam sa len tak hoc kto nedostane, sídlil už od počiatku ľudstva Boh. Občas si lebedil na veľkom tróne, inokedy si líhal na oblak a nechal sa odfukovať vetrom ďalej zo svojho kráľovstva. Zvykol vtedy po večeroch pozorovať spln mesiaca. Páčilo sa mu, ako postriebruje Zem a ľudí, ktorí v nej žijú. Bol to romantik.

Trvalo to takto roky. Deň za dňom sa ako monotónny časotepec mihal pred jeho očami. Boh si vykonával svoju prácu. Sledoval dianie dolu na svete, ľudí v ňom a rôznymi spôsobmi sa o svet staral. Niekedy posmeľoval svojím Duchom kňazov, aby statočne kázali na bohoslužbách, inokedy vstupoval do dejín ako ten s ohnivým mečom. Mal toho dosť na práci. Najdôležitejšie bolo hlásanie kráľovstva nebeského, krst, avšak aj držanie desiatich prikázaní, ktoré dal raz ľudstvu.

Jedného slnečného dňa, kedy jeho trón presvetlili mihotavé lúče slnka, zamyslel sa. Prečo som vlastne na všetko sám? Ako som tvoril dejiny, najprv som predsa vytvoril svet a ľudí v ňom. Sám Adam, teda človek, dostal na rozptýlenie muženu. Eva ako prvá sa porodila mojím zázrakom z jeho rebra. Vždy to tak je. Nikto by nemal byť sám. Ľudia oboch pohlaví k sebe patria. Prečo som teda vlastne ja sám? Nejaká kamarátka by sa mi zišla, hlavne keď mi je otupno. Syna som síce tomuto svetu dal, no možno by nebolo zlé zahrať si so svetom novú partiu kariet. Lenže… Kde nájdem svoju ženu, svoju polovičku? Budem musieť zísť na zem a nejakú kočku zbaliť. Ešte som to síce nikdy nerobil, no myslím si, že som celkom fešák.

Boh mal veľkú kučeravú bradu a bol trošku pribratý. Na svoj vek nepôsobil staro, možno trošku prísne a zadumane. I pomyslel si, že nie je na zahodenie. Oblečený mal dlhý biely plášť až po zem. A tak toho večera, zniesol sa dolu medzi ľudí v oblaku, aby naplnil svoju veľkú lásku.

Najprv sa zastavil, vo svojej veľkosti, na diskotéke. Tu sa mi určite pošťastí– ševelil si v duchu a s rozjarenými očami premeriaval okolie. Tam tá pri bare sa mi zapáčila. Len musím zistiť, či tu s niekým nie je. Predsa len, mohol by som niekomu ublížiť– zamýšľal sa naivne.

„Dobrý večer slečna!“ oslovil asi osemnásť ročné dievča. To sa pootočilo na barovej stoličke a napilo sa z nejakého drinku.

„Dajte mi pokoj, starček!“ odvetila mu. „… lebo na vás zavolám svojho priateľa. Úchyl akýsi!“

Boh zmeravel. Pozabudol na čosi dôležité. Tu je medzi ľuďmi a tí majú svoje vyberané spôsoby. Musím získať podobu elegantného mladíka, ktorý by okolité ženy tu na svete priťahoval. Odišiel preto von z diskotéky a išiel za roh medzi stromy do prítmia, kde nesvietili žiadne lampy. Som predsa Boh, tak snáď už len nejakej vyhoviem. Po chvíľke odtiaľ vyšiel na svetlo mladý pohľadný muž s krátkou bradou, priliehavo spoločensky oblečený a vydal sa späť na diskotéku. S peniazmi nemal problém a opäť zaplatil. Ľudia a hlavne ženy si ho nenápadne premeriavali.

Za barovým pultom už mladá slečna nesedela. Tak sa rozhodol, že pôjde rovno na parket. Začal tancovať, ako to kedysi odpozeral od ľudí. Zapáčila sa mu jedna dievčina, asi dvadsať ročná, ktorá sa vlnila v rytme hudby. Bez zdráhania ju oslovil:

„Ahoj!“

„Ahoj!“ odpovedala mu. „Ako sa voláš?“

„Ehm…“ odvetil Boh… „Moje meno je Selesiáš!“

„To je teda divné meno! Pche!“ odvetila na to dievčina a otočila sa chrbtom.

Bože, zase som niečo zmrvil– povedal si sám pre seba a o sebe. Čudné byť Bohom. Keby tak tí ľudia vedeli, kým je, ktovie ako by sa zatvárili. Asi by si mysleli, že sa začnú diať nejaké zázraky- silné svetlo na oblohe, anjeli a podobne… Prešiel opäť von do kríkov, kde osamel a pokračoval v premýšľaní… Načo som to len zabudol… Jaj, moje meno. Čo som to… Musím si dať iné meno, zvučné a vášnivé. Čo tak Romus. To by mohlo vyjsť… Bude to pôsobiť trochu cudzokrajne! Nezainteresovaný pozorovateľ by povedal, že Boh je na situáciu dosť nepripravený a v skryte hodne improvizuje. Tak! Teraz som ako mladý človek, vášnivý. Som podnikateľ- na to isto baby letia. A bývam vo veľkom dome!

Vrátil sa opäť na diskotéku. Rozhodol sa však najskôr, že sa čohosi napije. Mal síce isté vnútorné výhrady voči pitiu, no celý sa trochu hanbil a chcel si dať guráž. Tak si povedal, že si dodá trochu šmrnc a odhodí zábrany pri jednom poháriku. Sadne si a objedná. Po chvíli má už slamku v ústach a popíja Tequilu Sunrise. Pozoruje nezainteresovane okolie. V tom zbadá prvú dievčinu, ktorú dnes oslovil stáť pri vchode, ako sa háda s priateľom. To je môj ťah- tá ma v tejto podobe- v podobe Romusa- ešte nevidela! Rýchlo dopije a poberie sa vyriešiť konflikt. Ako si v duchu hovorí, túto žabku zbaliť, to by bolo do božieho kráľovstva skvelé.

„Ahoj! Robí ti tento chuligán zle?!“ Otočí sa k nemu mladý chlap, zaškrípe zubami a vypáli Bohu jednu cez oko.

„Čo sa do nás staráš, fešáčik!“

„Nebi ho, čo mu robíš!“ osopí sa na priateľa mladá žena. Každý by od Boha čakal, že všetko vie a vie čítať aj myšlienky. No nie je to pravda- Boh sa prerátal. Vysvitlo, že dievčina sa bojí, aby ju priateľ nezbil.

„Ty fľandra!“ kričí ten bitkár! „S každým sa tu mechríš! Zmizni niekam preč!“

„Daj aj ty mne pokoj!“ a sklonila sa k Bohu. „Nie je ti nič?“ pýta sa ho cez jemne namaľované oči.

„Nie, som v poriadku!“ odvetí Boh trochu otrasený. „Ako sa voláš?“

„Ja som Kristína. Mrzí ma, že ti Moro jednu vypálil!“

„Z toho si nič nerob. Hlavne, že už odišiel preč.“ Boh sa postupne zviechal zo zeme, postavil a narovnal sa. „Nemáš chuť ísť niekam preč? Alebo si chceš zatancovať? Teraz si voľná!“

„Trsla by som si rada!“ odvetila Kristína.

Boh trochu zvážnie. „Ja som Romus. Máš pekné meno, Kika. Znie trochu kresťansky.“

„Áno máš pravdu. No poď, ideme si trochu zatancovať.“ Prejdú cez sál a dajú sa do tanca. Boh je v tanci celkom dobrý, niekto by povedal, že vyčíňa ako parketový lev. Kristína ho v úžase sleduje. Boh si vraví v duchu- túto Kiku asi zbalím, aj sa mi páči jej meno.

A potom prídu slaďáky a oni sa nalepia jeden na druhého. Všetko by bolo v poriadku, kým Boh nechytí Kristínu pri tanci za zadok.

„Nechaj ma!“ odstrčí sa preč Kika. „Ty úchylák!“ beží následne do kúta vziať si kabát a uteká preč z diskotéky. „Čo sa to dnes s tými chlapmi deje?“ počuť od dverí. Boh osamie. Ja neviem– hovorí si v duchu. Nemám asi na ženy šťastie. Všetky sú nejaké vyberavé. Nič im nestačí a nič im nie je sväté. Či sa príliš ponáhľam? Asi hej… Toho večera Boh žiadnu nezbalil.

Ubehol mesiac. Podobne ako na diskotéke, Boh sa snažil nelanáriť na svoje božie zbrane nejednu mladú ženu. Tie si vyberal hlavne preto, lebo boli ešte zachované. Bol v jednom bare, kde presedel celý deň a oslovoval ozlomkrky jednu, druhú, tretiu… Podobne to bolo, keď sa obhliadal za korisťou v mestskom parku, či na plavárni. Bol veľmi prezieravý aj šikovný, všetko vedel. Len zbaliť tú pravú,  ako si v duchu hovorieval, nedarilo sa mu taký dlhý čas. Zistil niekoľko vecí, nad ktorými po večeroch lamentoval.

Dovedna oslovil štyridsať žien, vrátane dvoch na diskotéke. Žiadnej z oslovených dám nebol dosť dobrý. Na niektoré pôsobil staro, i nezaujímavo. Tých bolo desať. Ďalšie hľadali zas niekoho staršieho a takpovediac aj skúsenejšieho- tých bolo päť. V postave Romusa niektorým nevyhovovalo jeho meno, iným sa nepáčilo znamenie zverokruhu. Pri otázke, v akom sa narodil znamení, musel si vymyslieť, že je býkom. Štyri z oslovených ho preto zavrhli. Jedna žena chcela po chvíľkovej konverzácií jeho presnú adresu. Vymyslel si, že býva „Za vrškom 12“. Vysvitlo, že na neho za obťažovanie zavolala políciu. Ďalšia oslovená sa s ním stále rozprávala o Bohu, a teda o ňom samom. Trošku ho to znervózňovalo. Jedenástim ďalším nevyhovoval, lebo sa im nepáčili podnikatelia a dve z nich mu dokonca povedali, že je vulgárnym materialistom. Ďalšej skupine mladých žien sa nepáčil jeho výzor, síce sa ako Boh o seba staral. Lamentovali, že nosí bradu a fúzy- tie boli tri. No a posledné tri sa na neho nahnevali, ani poriadne nevedel prečo. Vraj by nebol dobrý pre ich narodené dieťa- tá bola jedna a dve povedali, že sa kvôli nemu nebudú rozchádzať s priateľom.

A pritom mal svoju precíznu taktiku. Bol vždy pekne moderne oblečený, pričom vyskúšal niekoľko vzorov. Raz nosil tesilky, inokedy rifle či menčestráky. Jedného dňa si dal priliehavé sako, inokedy štramácky pásikavý sveter. Okrem toho oplýval množstvom peňazí, ktoré nosil v peknej koženej peňaženke a tak vždy im platil.

Boh pochopil, že ženám nevyhovie. Vrátil sa teda do svojej prapodoby a vzlietol na oblaku späť do neba. Odtiaľ pozoroval, síce s pocitom nedocenenosti, svet a musel si priznať, že bude navždy sám vládnuť. Občas sa stretol so synom. Ten bol chvíľu zvedavý, prečo toľko času trávil dolu na Zemi, no on to radšej pred ním zatajil. A tak od tých čias kraľujú vo sférach sférických opäť len oni dvaja i s trochu nevyspytateľným Duchom. Ženy po ich výstrelkoch Boha nadobro omrzeli.