Stendhal, teda Henri Beyl, narodil sa v roku 1783 vo Francúzku, v oblasti Isére. V knihe Život Henryho Brularda opisuje svoj príbeh, svoju cestu. Postupne sa nám pred očami odkrýva pútavá jazda rôznymi obdobiami autorovho života, možno niekedy i s konfliktným prežívaním. Jeho postoje sú iste na svoju dobu i kontroverzné, o čom asi svedčí aj odmietnutie literárnym velikánom, akým je spolupútnik Hugo. Vyjadril sa o tvorbe Stendhala nanajvýš lakonicky; prečítal len pár strán: „On si nevedel ani predstaviť, čo to znamená písať!“

A pritom, neprišiel Hugo o niečo podstatné? Nie je Stendhalova tvorba ozajstnou lepivou živicou dejín, ojedinelou časťou mozaiky dotvárajúcou vtedajšie, vlastne i dnešné časy? Henri Beyl bol totiž viac než rádový autor. Nad svojou tvorbou sa zamýšľal skôr ako nad niečím, presahujúcim i ďalšie generácie. A teda i v diele Život Henryho Brularda polemizuje, či jeho kniha prečká celú storočnicu. Síce nie je vo svojej dobe príliš známy a akceptovaný, predsa si nachádza svojich čitateľov. Okrem iných mal veľký vplyv na Gorkija, ktorý roku 1928 priznal: „Skutočný vplyv mala na mňa ako na spisovateľa veľká francúzska literatúra- Stendhal, Balzac, Flaubert… Sú to naozaj geniálni umelci, veľký majstri formy…“

„Možno prídem na to, aký vlastne som, veselý či smutný, vtipný či hlúpy, odvážny či zbabelý a napokon aj šťastný a nešťastný.“

„Štítim sa všetkého špinavého a ľud je podľa mňa vždy špinavý.“

„Román je ako sláčik, duša čitateľa ako husle, ktoré vydávajú tóny.“

„Lož je jediné a najľahšie útočište slabých.“

„Ak nežné city príliš podrobne rozoberáme, narušíme ich.“

Autorov život, keď už sa k nemu dostávame priamočiaro, úzko súvisí s rodinným prostredím, do ktorého sa narodil. Veľmi prísna výchova, o ktorej hovorí aj ako o forme despotizmu, musela sa prejaviť na jeho charaktere. Jeho, niekedy i značne psychologické hĺbanie o svojom okolí a vzťahoch, zdá sa byť bytostne jednoduchým, pritom iste i hodnotným pre dnešné dni. Odráža sa v zamysleniach nad niektorými členmi svojej rodiny. Od starého otca, ktorého jediného takpovediac toleruje, požičiava si nenútene knihy. S otcom vzťah dobrý nemá, možno aj kvôli predchádzajúcemu úmrtiu mamy. Teta Seraphine ho trápi najviac, svojou povahou len fúka do ohňa jeho niekedy vzletnej duše.

I úsmevné, rozhodne však pedantské opisy matematických hodín a vôbec, úvahy nad touto obľúbenou disciplínou, prinášajú do diela iný rozmer. Stendhala tu môžeme chápať ako človeka neustále bažiaceho po nových, často i vedeckých dišputách. Spomína svojich niekdajších učiteľov, detailne zakresľuje pôdorysy miest, kde trávi čas. Ulice, domy, izby… Na dnešnú dobu trochu nemoderné, až zbytočné? Posudzujme však skôr autorov celistvý vhľad, odovzdanie sa svojej práci pisateľa!

Podľa doktora Pašteku bol tento muž milencom života, milovníkom umenia. Okrem Života Henryho Brularda napísal známu knihu Červený a čierny a Kartúzu Parmskú. Samozrejme, písal i ďalšie knihy: Denník, Lamiela, ktorú nedokončil, Spoločenské postavenie, Ružová a zelená, či dielo Anglická korešpondencia. Tiež sa stretávame s názorom Stefana Zweiga, že Stendhal písal viac ku sklonku života a teda samotný život si chcel riadne užiť- nevenoval všetok čas práci, ako napríklad výkonný Balzac. Znamenalo by to, že životná tvorba autora nebola „rozhodujúcim prostriedkom jeho osobnosti“, skôr písal pre zábavu, zo záľuby. Možno o tom svedčí nie príliš vysoký počet diel, ktoré autor po sebe zanechal.

Hodnotenie: 7/10