Alfréd Ulita

Okrem diela Na ceste, o ktorom som písal v tomto blogu , knihy Dharmoví tuláci, dostala sa ku mne aj Kerouackova zbierka poviedok Osamelý pútnik a Duluozova márnivosť. Cestovanie po svete, vykonávanie rôznych zamestnaní – autor sa tu konfrontuje so štúdiami, námorníctvom, spisovateľstvom, náboženstvom, vzťahmi, zakázanými látkami či chorobou svojho otca…

Jeho myšlienky ohľadom vlastného písania sú určite inšpirujúce. Popisuje samého seba ako literárneho umelca. Odkrýva tu svoje rôzne spisovateľské obdobia aj ciele- ako bol skôr pozorovateľom už vzniknutého umenia a ako z neho robil novú syntézu. Avšak bojuje aj s otázkou, či sa u neho objavil jeho vlastný, svojský prejav- najprv odpozeral, ako písali veľkí majstri a až neskôr sa v ňom vytvoril jemu vlastný výraz a štýl.

Ak si môžem dovoliť tvrdiť, necítil som v Kerouackovom diele prílišnú konfliktnosť. Avšak je to relatívne- okrem väzenia, liečenia, opisoval svoje strasti aj počas oceánskej plavby. Stále sa tam totiž čosi deje! Opis tuláctva spojený s chápaním samoty, napojením sa na celé univerzum, ale aj myšlienky o dosiahnutí nirvány sa stali vďaka tejto tvorbe „živými“, ovplyvňujúcimi ľudí na celom svete. Pôsobia však bežne, ako každé iné myšlienky, v kontraste napríklad s Hessem. Zdá sa, že tieto cestopisy, prežitky, myšlienky v nich, tiež odhalenie svojho vnútra sú blízke ľuďom aj našich dní. Len minimum autorov dokáže takto svojsky „dať na papier“ siahodlhé presné informácie z ciest, ktoré by boli zároveň aj vtipné. Dovolím si tvrdiť, cítiť tu miestami i krehkosť až zraniteľnosť autora v niektorých výpovediach. A tiež, iného Kerouacka ťažko nájdeme!

Autor sa zamýšľal, že všetky jeho napísané knihy sú vlastne legendou, ktorú nazval Duluozova. Tvoria totiž jeden ucelený celok. Svoju tvorbu trošku prirovnával k jazzu, ale aj maľbe. Hovorí o skicovaní. Údajne slovo „beat“ vychádza zo slova „beatitude“, teda blaženosť. Seba samého pokladal Kerouack za „osamelého bláznivého katolíckeho mystika“ a o beat generation sa vyjadril, že ide o „náboženskú generáciu“. V slove „beat“ videl Kerouack aj rytmus džezových hudobníkov, ako si pri hraní svojho sóla súhlasne a blažene pokyvujú hlavou. Význam beatu sa v tomto kontexte líši podľa viacerých autorov. Kerouack sa údajne nestotožňoval s významom „zbitý“, či „unavený životom“. Isté však je, že bítnici boli poväčšine ľudia, ktorí nemali ani základní plat a životom sa potĺkali ako tuláci. Teda to boli skôr potulní myslitelia a umelci.

Citáty z knihy Osamelý pútnik a z knihy Duluozova márnivosť:

„Príbeh sveta je taký mnohopočetný ako je duchov všetkých komárov čo kedy žili.“

„Je zvláštne, ako ľudia v samote lačnejú po knihách.“

„Prenádherné myšlienky prichádzajú človeku na um v horskej samote!“

„V Amerike sa pokladá táborenie za zdravý šport pre skautov, ale za vážny prečin u dospelých ľudí, ktorí si z neho urobili povolanie.“

„Pokýval hlavou ako Budha, vytrhnutý z nirvány do príšerného života.“

„Kto príde a povie, že duša prírody je vo svojej podstate naveky šialená a zlá?“

V závere tohto knižného vydania z roku 1991 je ucelený pohľad na Keroackovu tvorbu: BOL SOM TU alebo AKO NEUMRIEŤ, od Juraja Kišku. Použijem ďalej v blogu niekoľko poznámok z tohto prameňa.

Podľa divadelného kritika Kennetha Tynana sa od bítnických spisovateľov očakávalo neprimerane veľa: vravelo sa napríklad, že oslobodia americkú literatúru od zotročujúceho vplyvu európskych noriem a ideí, že jej dajú svieži, svojský, americký hlas, ktorý do poézie vnesie spontánnu improvizáciu, akú bítnici obdivovali v džezovej hudbe a zen- budhizme.

Poliak Jerzy Kossak píše o vzťahu bítnikov ku „squares“: Bítnici sa nechcú podieľať na tvorbe sveta, ktorému vládnu „squares“, čiže „slušní ľudia“. Bítnici vraj vykladajú, že práve „squares“ využili racionálne myslenie, rozumovú analýzu, vedu a techniku len a len na to, aby priviedli svet k svetovým vojnám. Jestvujú však aj také názory, že práve „squares“ dali bítnikom priestor k vyjadreniu.

Ku Beat Generation patril okrem Jacka Kerouacka básnik Allen Ginsberg, William S.Burroughs, Ken Kesey, Neal Cassady, Anne Waldmanová, Gary Snyder a iní.

Aj v dnešných dňoch sa javia knihy Jacka Keroacka potrebnými. Pre svoj „americký odkaz“ typu Walta Whitmana, ale aj svoju odvahu a svojhlavosť môžu byť veľmi inšpiratívnymi aj pre nové generácie. Iste, človek by sa mal vyhnúť užívaniu psychoaktívnych látok, ako bolo v časoch beat generation bežné. Ak však existuje dielo, ktoré dokáže podnietiť iných k umeleckej tvorbe, stáva sa toto jeho osobitou výsadou. K takýmto dielam by som zaradil aj Kerouackovu prózu. Myslím si, že práve na tých početných cestách po svete, ktorých sme v súčasnosti svedkami- kde sa odohrávajú rôzne dobrodružstvá, ale aj konfrontácie s existencionálnym „prežitím ako takým“, môžu vyrásť noví podnetní autori. Nemusia sa bítnikom vo všetkom podobať, a predsa v čomsi im títo udávajú „prúd“. Nie len prežiť zážitok, ale ho aj zvečniť podľa modelu „nikto tu neostane navždy, no umenie by mohlo“.

O Kerouackovi je toho popísaného dosť. Údajne bol nezávislý, kreatívny, impulzívny, zmyselný, ale aj nerozvážny. V roku 1943 ho označili za nevhodného na plnenie námorníckej služby pre schizoidnú osobnosť. Zomrel v roku 1969 po silnom vnútornom krvácaní, vo veku 47 rokov.

Hodnotenie: 8/10